ES
CS
DA
DE
ET
EL
EN
FR
IT
LV
LT
HU
NL
PL
PT
SK
SL
FI
SVInfo
- Referral date: 21-02-2002
- Show case reference
- Opinion date: 08-09-2005
- Ruling date: 15-12-2005
- AG: Stix-Hackl
References in this case
Highlight in text
GoNÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
CHRISTINE STIX-HACKL
prednesené 8. septembra 2005 1(1)
Vec C-66/02
Talianska republika
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Článok 87 ES – Rozhodnutie Komisie 2002/581/ES z 11. decembra 2001 – Daňové výhody poskytnuté bankám“
Obsah
I – Úvod
II – Skutkový stav a vnútroštátna právna úprava
III – Konanie pred Komisiou a napadnuté rozhodnutie
IV – O žalobe
A – Úvodné poznámky k žalobným dôvodom
B – O všeobecnom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom zohľadnení cieľov a charakteru sporných opatrení (prvý žalobný dôvod)
1. Hlavné tvrdenia talianskej vlády
2. Posúdenie
C – O výhrade, že Komisia kvalifikovala sporné opatrenia neprávom ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pričom porušila povinnosť odôvodnenia (druhý žalobný dôvod)
1. O nedostatkoch napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k otázke, či sa spornými opatreniami poskytuje selektívna výhoda zo štátnych zdrojov
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
b) Posúdenie
2. O otázke narušenia hospodárskej súťaže a obmedzenia obchodu medzi členskými štátmi
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
b) Posúdenie
3. O nedostatočnom odôvodnení z dôvodu absencie samostatného skúmania sporných opatrení podľa článku 87 ods. 1 ES a článku 87 ods. 3 ES a z dôvodu príliš globálneho skúmania sporných opatrení
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
b) Posúdenie
D – O porušení článku 87 ods. 3 ES a povinnosti odôvodnenia, čo sa týka otázky zlučiteľnosti zo spoločným trhom (tretí žalobný dôvod)
1. Hlavné tvrdenia talianskej vlády
2. Posúdenie
V – O trovách
VI – Návrh
I – Úvod
1. Žalobou podanou 28. februára 2002 do kancelárie Súdneho dvora navrhuje Talianska republika podľa článku 230 ods. 1 ES zrušenie rozhodnutia Komisie 2002/581/ES z 11. decembra 2001 o systéme štátnej pomoci pre banky, ktorý uplatňuje Taliansko [neoficiálny preklad](2).
II – Skutkový stav a vnútroštátna právna úprava
2. Až do 80. rokov bol taliansky bankový sektor čiastočne vo vlastníctve štátu, pričom podliehal vo všeobecnosti silnému štátnemu vplyvu a to pri jeho súčasnej špecializácii a regionalizácii. Začiatkom 80. rokov začali talianske orgány privatizačný proces bánk, ktorý mal okrem iného viesť v priemere k zväčšeniu bánk, pričom malo súčasne dôjsť k zrušeniu ich špecializácie. Talianska vláda prijala zásadné opatrenia k postupnej privatizácii bankového sektora prostredníctvom zákona č. 218/90 z 30. júla 1990, takzvaného „zákona Amato“ (ďalej len „zákon Amato“).
3. Banky, ktoré vlastnil štát, mohli byť transformované na akciové spoločnosti a roku 1993 boli k tomu zaviazané. Ich akcie boli umiestnené na trh alebo prevedené na organizácie založené na účely dosahovania zisku označované ako „bankové nadácie“. V rámci spomenutých procesov došlo k nasledujúcemu rozdeleniu: novozaložené banky (vo všeobecnosti ďalej len „banky“) prevzali bankovú činnosť, zatiaľ čo bankové nadácie vlastnili a spravovali podiely v bankách, a tak ich kontrolovali. Na základe určitých daňových ustanovení obsiahnutých v zákone Amato mohli bankové nadácie previesť na banky aj určité aktíva a iný majetok, ktoré banky nepotrebovali nevyhnutne na svoju činnosť.
4. Koncom 90. rokov prijala talianska vláda nové opatrenia na podporu reštrukturalizácie a konsolidácie bankového sektora. Zákon č. 461/98 z 23. decembra 1998 (ďalej len „zákon Ciampi“) splnomocnil vládu okrem iného na prijatie fiškálnych opatrení na uľahčenie spätného prevodu aktív a ďalšieho majetku bánk, ktoré neboli nevyhnutne potrebné na ich činnosť, na bankové nadácie a taktiež opatrení na uľahčenie reštrukturalizácie bankového sektora prostredníctvom zlučovania bánk alebo podobných reštrukturalizačných opatrení.
5. Zákon Ciampi bol vykonaný zákonným dekrétom č. 153/99 zo 17. mája 1999 (ďalej len „dekrét č. 153/99“), ktorý stanovuje zvláštne daňové pravidlá pre určité transakcie pri reštrukturalizácii a spätnom prevode.
6. V bode 5 číslach 1 až 5 napadnutého rozhodnutia sú stručne opísané daňové opatrenia (ďalej len „sporné opatrenia“) zavedené zákonom Ciampi a dekrétom č. 153/99 (ďalej len „sporná schéma pomoci“) týmto spôsobom:
1. zníženie sadzby dane z príjmov (IRPEG) na 12,5 % pre banky, ktoré uskutočnia fúziu alebo podobnú reštrukturalizáciu počas piatich po sebe nasledujúcich zdaňovacích období pod podmienkou, že sa zo ziskov vytvorí osobitná rezerva podliehajúca zákazu rozdelenia počas obdobia troch rokov. Zisk vyčlenený do osobitnej rezervy nesmie prekročiť 1,2 % rozdielu medzi celkovou sumou pohľadávok a záväzkov bánk, ktoré sa zúčastnili na zlúčení, a analogickým agregátom najväčšej z bánk zúčastnených na tejto operácii (článok 22 ods. 1 a článok 23 ods. 1 dekrétu č. 153/99);
2. daňová neutralita operácií spätného postúpenia poskytovateľovi majetku a aktív, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie účelu spoločnosti a ktoré sa predtým previedli na bankové spoločnosti v súlade so zákonom č. 218/90 z 3. júla 1990 (článok 16 ods. 3 dekrétu č. 153/99);
3. uplatnenie pevnej dane miesto dane splatnej v súvislosti s operáciami podľa bodov 1 a 2 (článok 24 ods. 1 a článok 16 ods. 5 dekrétu č. 153/99);
4. daňová neutralita v prípade komunálnej dane týkajúcej sa zvýšenia hodnoty nehnuteľností vo vzťahu k operáciám podľa bodov 1 a 2 (článok 24 ods. 1 a článok 16 ods. 5 dekrétu č. 153/99);
5. oslobodenie prevodov podielov na Banca d’Italia z bankových spoločností na bankové nadácie od dane (článok 27 ods. 2 dekrétu č. 153/99).
7. Sporné opatrenia platia pre transakcie v rokoch 1998 až 2004.
III – Konanie pred Komisiou a napadnuté rozhodnutie
8. Na základe parlamentnej otázky začala Komisia v marci 1999 predbežné zisťovanie týkajúce sa zákona Ciampi a dekrétu č. 153/99. V rámci konania v oblasti štátnej pomoci Komisia listom z 23. marca 2000 oznámila talianskym orgánom, že zákon Ciampi a dekrét č. 153/99 by mohli obsahovať prvky štátnej pomoci a vyzvala ich na dočasné pozastavenie uplatňovania sporných opatrení. Talianske orgány listom z 12. apríla 2000 Komisii oznámili, že pozastavili uplatňovanie sporných opatrení, a preto môžu byť daňové úľavy poskytnuté iba za roky 1998, 1999 a 2000.
9. Komisia listom z 25. októbra 2000 talianskej vláde oznámila začatie konania o štátnej pomoci.
10. Dňa 11. decembra 2001 Komisia vydala napadnuté rozhodnutie, v ktorom uviedla, že sporné opatrenia v prospech bánk – až na opatrenie uvedené v bode 5 pod číslom 5 – predstavujú štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom (články 1 a 2 rozhodnutia). Komisia okrem toho talianskej vláde nariadila, aby zrušila protiprávnu úpravu (článok 3 rozhodnutia), vymáhala štátnu pomoc poskytnutú na základe protiprávnej úpravy spolu s úrokmi (článok 4 rozhodnutia) a informovala Komisiu do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o uskutočnených opatreniach (článok 5 rozhodnutia).
IV – O žalobe
A – Úvodné poznámky k žalobným dôvodom
11. Talianska vláda uplatňuje vo svojej žalobe porušenie povinnosti odôvodnenia, porušenie článku 87 ods. 1 ES, článku 253 ES a taktiež článku 87 ods. 3 písm. b) a c) ES. Dôvodnosť týchto žalobných dôvodov Komisia vždy odmietala.
12. Talianska vláda uvádza na odôvodnenie svojej žaloby ako prvý, všeobecný žalobný dôvod, to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezohľadnila prípadne neuznala ciele a charakteristiku sporných opatrení a taktiež kontinuitu medzi ratio legis zákona Amato a zákona Ciampi, čím porušila povinnosť odôvodnenia, najmä s ohľadom na posilnenie hospodárskej súťaže.
13. V rámci druhého žalobného dôvodu, ktorý sa skladá z viacerých častí, talianska vláda tvrdí, že sporné opatrenia boli neprávom kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
14. V rámci tretieho žalobného dôvodu talianska vláda tvrdí, že Komisia konala v rozpore s článkom 87 ods. 3 ES a článkom 253 ES, lebo neposúdila sporné opatrenia ako „pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu“ alebo ako „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností“, ktoré sú zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle spomenutých ustanovení, čo bolo dôsledkom mylného a z právneho hľadiska rozporného odôvodnenia.
15. Okrem toho, talianska vláda vo svojej replike namieta to, že došlo k porušeniu jej práv na obranu. Odôvodňuje to tým, že Komisia vzniesla až v napadnutom rozhodnutí – a nie už v konaní pred podaním žaloby – samostatnú výhradu o nepriamom zdanení privatizovaných bánk, na základe čoho nemohla talianska vláda a ani príjemcovia údajnej štátnej pomoci realizovať svoje právo na obranu.
16. K tejto výhrade treba uviesť, že z článku 42 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo až v priebehu konania.(3)
17. Z toho, že talianska vláda vzniesla výhradu porušenia práva na obranu v skutočnosti až v replike, pričom túto výhradu neopiera o dôvody, ktoré vyšli najavo až v priebehu konania, vyplýva, že táto výhrada, ako to oprávnene uvádza aj Komisia, je neprípustná a nie je potrebné zaoberať sa ďalej jej obsahom.
B – O všeobecnom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom zohľadnení cieľov a charakteru sporných opatrení (prvý žalobný dôvod)
1. Hlavné tvrdenia talianskej vlády
18. Talianska vláda tvrdí, že Komisia neuznala dôležitú úlohu sporných opatrení v rámci reformy talianskeho bankového sektora, pričom zle pochopila súvislosť medzi zákonom Amato a zákonom Ciampi. Sporné opatrenia predstavujú totiž potrebnú etapu k dokončeniu zákonom Amato začatej privatizácie a reštrukturalizácie spomenutého sektora, čo je v súlade s cieľmi integrácie a hospodárskej súťaže. Daňové opatrenia, obsiahnuté v zákone Amato, nemali predpokladané účinky v plnom rozsahu, ako napr. vo vzťahu k segmentácii trhu, ktorá zostala v podstatnej časti zachovaná. Zákon Ciampi a vykonávací dekrét č. 153/99, obsahujúce sporné opatrenia, boli nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zákona Amato. Komisia sa mýli aj vo svojej domnienke, že privatizácia bola ukončená v roku 1992. Tým, že Komisia nezohľadnila v dostatočnej miere mimoriadnu povahu opatrení ako súčasti reformy bankového sektora, porušila svoju povinnosť odôvodnenia. Chýba tu teda dostatočné posúdenie otázky, či sporné opatrenia skutočne obmedzujú hospodársku súťaž v bankovom sektore, alebo jej prospievajú, ako tvrdí žalobkyňa.
2. Posúdenie
19. Najskôr je potrebné pripomenúť, že článok 87 ods. 1 ES definuje štátnu pomoc upravenú v Zmluve ES ako pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
20. Podľa ustálenej judikatúry je pre zaradenie určitého opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle tohto článku rozhodujúce splnenie nasledujúcich kumulatívnych podmienok: i) opatrenie musí poskytovať jednostrannú výhodu niekoľkým podnikateľom alebo výrobe určitých druhov tovarov; ii) výhoda musí byť poskytnutá priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov; iii) opatrenie musí narušovať hospodársku súťaž alebo také narušenie musí hroziť; a iv) opatrenie musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi.(4)
21. Povaha cieľov a dôvody štátneho opatrenia nie sú podstatné pre jeho kvalifikáciu ako štátnej pomoci. Podľa ustálenej judikatúry článok 87 ES nerozlišuje totiž „podľa dôvodov a cieľov štátnych intervenčných opatrení, ale definuje ich podľa účinkov“.(5)
22. Ani z „charakteru“ opatrenia ako takého nie je možné vyvodzovať, či opatrenie spĺňa predpoklady štátnej pomoci alebo nie. Súdny dvor tak vo svojej ustálenej judikatúre napríklad s ohľadom na režim v oblasti sociálneho poistenia uviedol, že štátne opatrenia nie sú „iba pre svoj sociálny charakter“ vyňaté spod zaradenia medzi štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.(6)
23. Okrem toho je ťažké jednoznačne a vo všeobecnosti zistiť presný účel daňových predpisov. Ako ukazujú aj vyjadrenia talianskej vlády v žalobe, pri rôznych uhloch pohľadu na predpis nachádzame rôzne ciele a účely. Sporné opatrenia môžu síce byť v užšej alebo širšej súvislosti s projektom privatizácie, ako však talianska vláda uvádza, účelom opatrení je aj priniesť stimuly na zlúčenie bánk, prípadne na spätné prevody, čím má byť zvýšená rentabilita prípadne kapitalizácia dotknutých bánk a taktiež sa má zlepšiť konkurencieschopnosť bankového sektora. Na inom mieste uvádza, že spornými opatreniami má dôjsť k zmierneniu zvýšeného daňového zaťaženia, ktorému podlieha bankový sektor v porovnaní s inými odvetviami hospodárstva.
24. Vyjadrenie talianskej vlády, podľa ktorého boli sporné opatrenia prijaté z dôvodov privatizácie a oživenia hospodárskej súťaže, prípadne boli prijaté v súlade so záujmom európskej integrácie, v každom prípade neodôvodňuje, s ohľadom na judikatúru, ktorú som uviedla v bodoch 21 a 22 vyššie, vyňatie sporných opatrení spod ich kvalifikácie ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES podľa kritérií vymenovaných v bode 20 vyššie. Pokiaľ ide o zváženie politických a hospodárskych záujmov, ako ich uviedla talianska vláda, nad rámec uvedených kritérií, je zodpovedajúce posúdenie oprávnenosti štátnej pomoci v každom prípade vyhradené Komisii v rámci jej právomocí pri schvaľovaní štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 ES.(7)
25. Na druhej strane nemožno považovať vyjadrenia o cieli a účele opatrenia za úplne irelevantné, alebo neobsahujúce žiadne indície na účely posúdenia podľa článku 87 ods. 1 ES, pokiaľ by mohli poskytovať informácie o účinkoch určitého opatrenia, čím by mohli zohrať úlohu pri preverení existencie rôznych „s účinkom spojených“ znakov pojmu štátnej pomoci, ktoré sú uvedené v bode 20 vyššie.(8)
26. Aj pri takomto chápaní však viackrát prednesený argument, podľa ktorého by mali sporné opatrenia prostredníctvom reštrukturalizácie a posilnenia bánk v konečnom dôsledku viesť k oživeniu hospodárskej súťaže, prípadne k zabezpečeniu ich konkurencieschopnosti, nebráni tomu, aby boli také opatrenia považované za štátnu pomoc.
27. Právna úprava štátnej pomoci predstavuje totiž prostriedok v rámci systému, upraveného článkom 3 ods. 1 písm. g) ES, „ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž“. Také narušenie by spočívalo okrem iného v tom, že by členský štát posilnil konkurencieschopnosť podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovarov, čím by došlo k „oživeniu“ hospodárskej súťaže, napríklad v porovnaní s iným podnikateľom alebo výrobou určitých druhov tovarov na spoločnom trhu. „Oživenie“ alebo „posilnenie“ hospodárskej súťaže totiž nepredstavuje protiklad k „narušeniu hospodárskej súťaže“, na ktoré sa vzťahuje právo Spoločenstva upravujúce štátnu pomoc. V súlade s touto líniou Súdny dvor v ustálenej judikatúre rozhodol, že snaha členského štátu priblížiť podmienky hospodárskej súťaže v určitom odvetví hospodárstva podmienkam v iných členských štátoch prostredníctvom jednostranných opatrení nespôsobuje to, že by také opatrenia nemohli mať charakter štátnej pomoci.(9)
28. Pokiaľ ide o argumentáciu talianskej vlády týkajúcu sa kontinuity cieľov zákona Amato a zákona Ciampi, vychádza zrejme z toho, že spornú právnu úpravu nie je možné kvalifikovať ako štátnu pomoc, keďže Komisia nenamietala opatrenia už prijaté na základe zákona Amato.
29. Tu je potrebné poukázať na to, že zaradenie určitého štátneho opatrenia medzi štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, pri naplnení skutkovej podstaty tohto ustanovenia, závisí od viacerých faktorov a vyžaduje si presnú analýzu technických a právnych vlastností konkrétneho štátneho opatrenia a jeho hospodárskeho kontextu od prípadu k prípadu.(10) Práve preto, že sa právna úprava štátnej pomoci musí, ako talianska vláda správne uvádza, podriadiť ekonomickej realite, nejde pri kontrole štátnej pomoci v zmysle Zmluvy o statickú koncepciu. To uviedla aj Rada v odôvodnení č. 4 nariadenia (ES) č. 659/1999(11) takto:
„… ukončenie a rozšírenie vnútorného trhu je postupným procesom, ktorý sa odráža v trvalom vývoji politiky štátnej pomoci; … so zreteľom na tento vývoj sa niektoré opatrenia, ktoré nepredstavovali štátnu pomoc v momente, keď nadobudli účinnosť, mohli následne stať pomocou.“
30. Vo svetle týchto úvah sa zdá byť jasné, že z okolnosti, že Komisia nevyjadrila predtým žiadne námietky proti schéme, ktorú zaviedol zákon Amato – ktorý Komisia preverila iba s ohľadom na niektoré aspekty, čo talianska vláda nespochybňuje –, nie je možné dôvodiť, že by nebolo možné kvalifikovať ako štátnu pomoc inú schému, aj keď predstavuje „kontinuitu“ k prvej schéme alebo slúži rovnakým cieľom. Inými slovami, Komisii nič nebráni, aby kvalifikovala určitú schému ako štátnu pomoc, aj keď proti predchádzajúcej schéme nevzniesla žiadne námietky.
31. Pokiaľ sa talianska vláda dovoláva porušenia povinnosti odôvodnenia podľa článku 253 ES, je potrebné pripomenúť niektoré zásady, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry.
32. V prvom rade je potrebné brať ohľad na to, že pri povinnosti odôvodnenia ide o podstatnú formálnu požiadavku, ktorú je potrebné odlišovať od otázky presvedčivosti, prípadne obsahovej správnosti odôvodnenia, ktoré vedú k vecnej správnosti sporného právneho aktu.(12)
33. Pokiaľ ide po druhé o požiadavky na odôvodnenie, to musí byť podľa ustálenej judikatúry primerané povahe právneho aktu, pričom musí vyjadrovať úvahy orgánov Spoločenstva tak jasne a jednoznačne, že dotknutí budú schopní pochopiť dôvody vydaného opatrenia a Súdny dvor bude môcť uskutočniť svoju kontrolnú úlohu. Potrebu odôvodnenia treba posúdiť predovšetkým s ohľadom na obsah právneho aktu a na záujem, ktorý by mohli mať jeho adresáti alebo iné právnym aktom dotknuté osoby na vysvetleniach tvoriacich obsah odôvodnenia. V odôvodnení však nemusia byť uvedené všetky skutkovo alebo právne relevantné hľadiská, lebo posúdenie toho, či odôvodnenie právneho aktu zodpovedá požiadavkám článku 253 Zmluvy ES, nezávisí iba od jeho znenia, ale aj od jeho kontextu, ako aj všetkých právnych predpisov platných pre dotknutú oblasť.(13)
34. S ohľadom na výhradu nedostatočného zohľadnenia mimoriadneho charakteru opatrení ako súčasti reformy bankového sektora treba konštatovať, že Komisia zhrnula poznámky Talianska týkajúce sa histórie a cieľov sporných opatrení v bode 16 napadnutého rozhodnutia. Stanovenými cieľmi štátnej pomoci, predovšetkým konsolidáciou bankového sektora, sa Komisia zaoberala v rámci posúdenia súladu opatrení štátnej pomoci s právom v bodoch 30 a 32 napadnutého rozhodnutia.
35. Predovšetkým s ohľadom na vplyv stanovených cieľov sporného opatrenia pre jeho kvalifikáciu ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ktorý som načrtla v bodoch 21 až 25 vyššie, nemožno tu, pokiaľ ide o zohľadnenie charakteru a cieľa sporných opatrení, konštatovať chýbajúce odôvodnenie rozhodnutia.
36. Tvrdením týkajúcim sa kontinuity medzi spornými opatreniami a zákonom Amato sa zaoberá bod 53 napadnutého rozhodnutia.
37. Pokiaľ teda ide o výhradu porušenia povinnosti odôvodnenia podľa článku 253 ES uvedenú talianskou vládou v rámci prvého všeobecného žalobného dôvodu, je táto výhrada vzhľadom na uvedené skutočnosti nedôvodná.
38. Z preverenia prvého žalobného dôvodu nevyplýva nič, čo by spochybňovalo platnosť napadnutého rozhodnutia.
C – O výhrade, že Komisia kvalifikovala sporné opatrenia neprávom ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pričom porušila povinnosť odôvodnenia (druhý žalobný dôvod)
39. Tento žalobný dôvod sa skladá z viacerých nie úplne jasne štruktúrovaných častí, v ktorých talianska vláda súhrnne uvádza v súvislosti s napadnutým rozhodnutím nasledujúce aspekty:
– nedostatočné odôvodnenie z dôvodu neoddeleného preskúmania sporných opatrení podľa článku 87 ods. 1 ES a článku 87 ods. 3 ES a príliš všeobecného preskúmania sporných opatrení,
– mylné predpoklady a chybné posúdenie poskytnutých výhod a selektivity, čo sa týka daňového opatrenia uvedeného v bode 5 čísle 1,
– nezaťaženie štátneho rozpočtu alebo nepoužitie štátnych zdrojov pri sporných opatreniach a daňová neutralita opatrení vo vzťahu k transakciám spätného prevodu,
– neexistujúci selektívny charakter sporných opatrení,
– neexistencia narušenia hospodárskej súťaže medzi bankami pôsobiacimi v Taliansku alebo medzi domácimi a zahraničnými bankami,
– chybné posúdenie a nedostatočné odôvodnenie, čo sa týka účinkov na obchod medzi členskými štátmi.
1. O nedostatkoch napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k otázke, či sa spornými opatreniami poskytuje selektívna výhoda zo štátnych zdrojov
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
40. V druhej časti druhého žalobného dôvodu talianska vláda tvrdí, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o opatrenie uvedené v jeho bode 5 čísle 1, sa vo vzťahu k poskytnutým výhodám opiera o mylné predpoklady. Zníženie sadzby dane z príjmov právnických osôb (IRPEG) na 12,5 % sa vzťahuje iba na zisky tvoriace osobitnú rezervu a nie na všetky zisky bánk zúčastnených na fúzii alebo obdobnej reštrukturalizácii. Uvedená fiškálna výhoda sa viaže na splnenie štyroch podmienok, ktoré Komisia nezobrala do úvahy. Z týchto podmienok vyplýva, že účel tohto daňového opatrenia nespočíva vo zvýhodnení akcionárov, ale v kapitalizácii banky, ktorá vznikla na základe zlúčenia. Tým sa posilní konkurencieschopnosť bankového sektora.
41. Na rozdiel od tvrdenia Komisie uvedeného v bode 33 napadnutého rozhodnutia nejde ani o selektívne opatrenie. Talianska vláda sa sústreďuje predovšetkým na chybnosť tvrdenia Komisie, podľa ktorého by boli týmto opatrením znevýhodnené malé banky oproti veľkým bankám. Uvedené opatrenie sa okrem toho neobmedzuje iba na talianske banky, ale aj na pobočky bánk z iných členských štátov v Taliansku.
42. V tretej časti druhého žalobného dôvodu talianska vláda tvrdí, že pojem štátna pomoc predpokladá existenciu výhod pre podnikateľa a taktiež priamy vplyv na štátny rozpočet – použitím alebo zrieknutím sa finančných prostriedkov. Štátny rozpočet však nebude – z celkového a dlhodobého hľadiska – v dôsledku sporných opatrení zaťažený. Taliansky zákonodarca sa vždy snažil používať také nástroje, ktoré sú neutrálne vo vzťahu k hospodárskej súťaži, ako aj k celkovým fiškálnym prostriedkom v bankovom sektore.
43. Talianska vláda okrem toho zdôrazňuje, že opatrenia týkajúce sa spätného prevodu majetku a ďalších aktív, ktoré nie sú na účely činnosti bánk nevyhnutné, na bankové nadácie nie sú oslobodeniami od dane, ale je na ne potrebné nazerať ako na daňovo neutrálne. Tieto spätné prevody nevytvárajú žiadnu pridanú alebo zníženú hodnotu, a preto by bankové nadácie museli v zásade zaplatiť dane, od ktorých boli banky oslobodené, aj keď v neskoršom období ako bol pôvodný dátum splatnosti, takže tu možno hovoriť iba o časovo ohraničenom odložení daňovej povinnosti. Nejde tu o vzdanie sa príjmov z daní. Okrem tohto sú tieto opatrenia na prospech aj subjektom ako holdingy, ktoré nie sú kvalifikované ako podnikatelia v súvislosti s pojmom štátnej pomoci.
44. V štvrtej časti druhého žalobného dôvodu talianska vláda vo všeobecnosti tvrdí, že sporné opatrenia nespĺňajú predpoklady, v dôsledku ktorých by pôsobili selektívne. Ide predovšetkým o všeobecné opatrenia, ktoré by sa bez akejkoľvek diskriminácie vzťahovali na všetky banky zúčastnené na reforme.
45. Pri skúmaní selektivity určitej daňovej úľavy sa musí najprv určiť, či daňové úľavy predstavujú výnimku z uplatnenia všeobecne platného daňového systému v prospech určitých podnikateľov v členskom štáte. Pokiaľ platí uvedené, musí sa nakoniec preveriť, či je výnimka alebo diferenciácia vnútri systému oprávnená s ohľadom na povahu alebo vnútornú stavbu daňového systému.
46. V predloženom prípade nemožno na sporné opatrenia nazerať ako na špecifické opatrenia, aj keď sa vzťahujú na bankový sektor, ale ide o všeobecné opatrenia, lebo sa opierajú o základný princíp platný v talianskom právnom systéme, podľa ktorého sa odlišným spôsobom zdaňujú banky v porovnaní s priemyselnými podnikmi. Talianska vláda uvádza, že bankový sektor podlieha osobitným zákonným podmienkam a kontrole. Bankový sektor vykazuje aj určité osobitosti vo vzťahu k dynamike hospodárskej súťaže. Existujú objektívne rozdiely medzi daňovníkmi v bankovom sektore a v iných sektoroch. Osobitné zdanenie tohto sektora je teda z objektívneho hľadiska oprávnené, čo vyplýva aj z oznámenia Komisie o uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci pri opatreniach týkajúcich sa priameho zdaňovania podnikov.(14) Na sporné opatrenia preto nemožno nazerať ako na „výnimku“ zo všeobecne platného systému. Ide o mimoriadne a časovo obmedzené opatrenia, ktoré majú priniesť stimuly pre nevyhnutné štrukturálne zmeny. Okrem toho prinesie zlepšenie hospodárskej súťaže v bankovom sektore bezprostredné výhody aj pre iné odvetvia hospodárstva.
b) Posúdenie
47. Pojem štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 1 ES predpokladá v prvom rade zvýhodnenie určitých podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovarov. K tomu je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je pojem štátnej pomoci v zmysle tohto ustanovenia širší ako pojem subvencie, pretože nezahŕňa iba pozitívne plnenia ako napríklad subvencie, ale aj opatrenia, ktoré smerujú na odbremenenie podnikateľov spod povinností, ktoré musia za normálnych okolností plniť.(15)
48. Štátna pomoc je tu teda definovaná ako zvýhodňujúca odchýlka od pravidiel zdaňovania, ktorým za normálnych okolností podlieha podnikateľ, prípadne od normálneho daňového zaťaženia. Tým sa vytvoril potrebný referenčný bod pre pojem „zvýhodnenia“.(16)
49. Preto je po prvé potrebné úplne od základu preskúmať, či sa sporné opatrenia majú posudzovať vo vzťahu k daňovému systému, ktorý inak platil pre zodpovedajúce transakcie, alebo či ide o samostatný, všeobecný daňový systém, prípadne „osobitný daňový systém“, ako uviedla talianska vláda.
50. Z celkového kontextu sporných opatrení v tejto veci však podľa môjho názoru vyplýva predovšetkým to, že je potrebné posudzovať sporné opatrenia podľa kritérií všeobecne platného daňového systému a nenazerať na ne ako na nový, všeobecný systém alebo ako na bežné opatrenia v platnom právnom systéme. Ide o balík jednotlivých odchýlok od skôr platných všeobecných daňových predpisov, ktoré majú uľahčiť určité transakcie v súvislosti so zlučovaním bánk.(17) V tejto veci neexistuje, v rámci uvedeného, podstatný rozdiel v situácii, aká existovala napríklad vo veciach Steenkolenmijnen(18) alebo Maribel(19), v ktorých išlo o osobitné fiškálne pravidlá vo vzťahu k všeobecnému systému – v týchto prípadoch k všeobecnému systému sociálneho zabezpečenia. Súdny dvor v uvedených veciach skúmal osobitné pravidlá ako výnimky ku konkrétnemu, všeobecnému daňovému systému a nie ako samostatné opatrenia. Súdny dvor sa ďalej v rozsudku Adria-Wien Pipeline nestotožnil s názorom, ktorý predniesol generálny advokát Mischo, podľa ktorého predstavuje sporná úprava zušľachtenia všeobecné opatrenie vytvorené ex novo.(20)
51. Pokiaľ ide o otázku splnenia podmienky poskytnutia výhody v súvislosti so spornými opatreniami, jej splnenie možno vidieť v tom, že na základe sporných opatrení nemuseli banky zaplatiť určité odvody, na platenie ktorých by boli zaviazané za normálnych okolností podľa všeobecného daňového systému – teda daň z príjmov právnických osôb a odvody splatné pri transakciách spojených so spätnými prevodmi – vôbec alebo iba v menšom rozsahu, stručne povedané, v odbremenení dotknutých podnikateľov. V tomto zmysle označila Komisia sporné opatrenia v napadnutom rozhodnutí správne ako „daňové úľavy“, pričom aj v bode 42 tohto rozhodnutia prišla okrem iného k záveru, že úľavy boli poskytnuté v dôsledku vzdania sa nároku na určité príjmy z daní.
52. Pokiaľ ide obzvlášť o zlučovanie alebo o podobné reštrukturalizačné transakcie – teda transakcie, na ktoré sa vzťahuje bod 5 číslo 1 napadnutého rozhodnutia –, došlo tu k poskytnutiu výhody a to prostredníctvom zníženia dane z príjmov právnických osôb za určitých podmienok na 12,5 %, opísanej na spomenutom mieste napadnutého rozhodnutia.
53. Podľa môjho názoru talianska vláda nepredniesla nič, čo by spochybňovalo existenciu výhod poskytnutých na základe sporných opatrení.
54. Po prvé, z bodu 5 čísla 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zhrnula, resp. reprodukovala znaky sporného opatrenia zjavne v rovnakom zmysle, v akom ho opísala talianska vláda, predovšetkým sa tam výslovne uvádza, že zníženie platí, okrem iného, „pokiaľ sa zo ziskov vytvorí osobitná rezerva…“.
55. Po druhé, jednotlivé (technické) znaky tohto opatrenia nemenia nič na tom, že sa dotknutým bankám poskytuje v každom prípade úľava na dani z príjmov právnických osôb.
56. Po tretie, ako uvádza talianska vláda, toto opatrenie má priniesť daňové stimuly pre zlučovanie bánk.
57. Po štvrté, je potrebné poukázať na to, že z bodu 8 napadnutého rozhodnutia, ktorý talianska vláda nespochybňuje, vyplýva, že talianske orgány samy vypočítali teoreticky najvyššiu možnú výšku daňových uľav, v sume 2 767 miliónov eur, ktoré by za relevantné obdobie mohli získať zvýhodnené subjekty na základe tohto opatrenia.
58. Pokiaľ ide konkrétne o sporné opatrenia, účinky ich „daňovej neutrality“ vo vzťahu k transakciám v rámci reštrukturalizácie bánk – medzi nimi operácií spätného postúpenia poskytovateľovi majetku a aktív, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie účelu spoločnosti – spočívajú podľa uvedených vyjadrení v tom, že zabraňuje, aby sa splatnými stali dane, ktoré by boli banky povinné uhradiť za normálnych okolností pri vykonaní dotknutých transakcií podľa všeobecného daňového systému, predovšetkým ide o dane v súvislosti so zvýšením hodnoty aktív.
59. Podľa môjho názoru toto jednoznačne predstavuje daňové zvýhodnenie. V tejto veci nie je podstatné, že ako uvádza talianska vláda tieto opatrenia neprinášajú pri určitých operáciách žiadne daňové úľavy – pretože tieto operácie v konkrétnom prípade nepodliehajú dani už na základe iných predpisov, alebo v osobitných prípadoch neprichádza do úvahy daň v súvislosti so zvýšením hodnoty aktív – keďže prostredníctvom tejto transakcie nedochádza k zodpovedajúcemu zvýšeniu hodnoty. Predmetom napadnutého rozhodnutia sú totiž sporné opatrenia ako také a nie individuálne prípady pomoci alebo aplikačná prax, ako to tvrdí aj Komisia v bode 29 tohto rozhodnutia. Podľa judikatúry sa totiž Komisia môže obmedziť iba na preskúmanie schémy pomoci podľa jej všeobecných znakov, pričom skúma, či podľa týchto znakov obsahuje prvky štátnej pomoci.(21) Existencia zvýhodnenia v každom jednotlivom prípade nie je v uvedenej súvislosti podstatná. Aj vyjadrenie, podľa ktorého by mali byť sporné opatrenia aj na prospech subjektom, ako sú holdingy, ktoré nie sú kvalifikované ako podnikatelia v zmysle pojmu štátnej pomoci, tu nie je z rovnakých dôvodov podstatné. V tejto veci je rozhodujúce, ako som už uviedla, že prostredníctvom týchto opatrení sa pre banky principiálne „neutralizuje“ daň, ktorá by bola splatná pri zodpovedajúcich transakciách za normálnych okolností.
60. Odhliadnuc od uvedeného, pri námietke talianskej vlády, podľa ktorej je dôsledkom opatrení vo vzťahu k transakciám spätného prevodu iba odklad prípadne časové suspendovanie daňovej povinnosti, považujem za potrebné poukázať spolu s Komisiou na to, že už v odklade daňovej povinnosti je možné vidieť finančné zvýhodnenie.(22)
61. Talianska vláda sama nakoniec uvádza, že prostredníctvom opatrení mali byť odstránené fiškálne prekážky pri transakciách spätných prevodov.
62. Zo všetkého uvedeného vyplýva, že talianska vláda neuviedla nič, čo by spochybňovalo stanovisko, že aj keď sporné opatrenia predpokladajú „daňovú neutralitu“ pre určité transakcie, dochádza tu k poskytnutiu výhody v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
63. Pokiaľ ide o poskytnutie štátnych prostriedkov, to spočíva v týchto prípadoch v „negatívnej“ štátnej pomoci, pri ktorej je zvýhodnenie spojené so vzdaním sa nároku na príjmy z daní.(23)
64. Argument talianskej vlády, že sporné opatrenia v konečnom dôsledku prípadne z dlhodobého hľadiska neprestavujú záťaž pre štátny rozpočet, je potrebné odmietnuť. Článok 87 ES má zabrániť tomu, aby nedochádzalo k ovplyvňovaniu obchodu medzi členskými štátmi na základe zvýhodnení poskytnutých štátnymi orgánmi, pri ktorých by mohlo dôjsť k rôznym narušeniam hospodárskej súťaže, alebo by také narušenie hrozilo a to z dôvodu zvýhodnenia určitých podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovarov.(24) Znak použitia štátnych prostriedkov slúži na rozlíšenie štátnej pomoci od súkromných intervencií, ktoré nepodliehajú predpisom upravujúcim štátnu pomoc.(25) Tento argument je teda potrebné odlišovať od otázky, či také použitie štátnych prostriedkov v konečnom dôsledku skutočne zaťaží štátny rozpočet, alebo bude jeho výsledkom dokonca prínos pre štátny rozpočet. Preto nie je podstatné, či dôjde v konečnom dôsledku k zaťaženiu štátneho rozpočtu členského štátu alebo nie.(26)
65. Talianska vláda na záver špeciálne poprela selektivitu sporných opatrení.
66. Podľa dikcie článku 87 ods. 1 ES má hospodárska výhoda poskytnutá členským štátom charakter štátnej pomoci iba vtedy, pokiaľ zvýhodňuje „… podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“.
67. Znak selektivity umožňuje rozlišovať také štátne opatrenia, pri ktorých môže ísť o štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, od takých všeobecných opatrení, ktoré sú vyjadrením všeobecnej daňovej a odvodovej politiky členského štátu a ktorá je vo výlučnej právomoci členského štátu.
68. Za všeobecné neselektívne štátne opatrenia sa považujú v zásade tie, ktoré v rovnakej miere prospievajú všetkým hospodárskym subjektom.(27)
69. Pod touto úrovňou všeobecnosti však môže byť veľmi ťažké rozlišovať medzi všeobecnými a selektívnymi opatreniami. V každom prípade podľa ustálenej judikatúry môže ísť o (selektívnu) štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES aj vtedy, keď sa týka celého odvetvia alebo dokonca viacerých odvetví hospodárstva.(28)
70. V každom prípade však je možné v tejto veci jednoznačne preukázať, že sporné opatrenia by platili iba pre bankový sektor.
71. Ako som už v tejto súvislosti uviedla, je podľa môjho názoru potrebné posudzovať sporné opatrenia, pokiaľ sa na ich základe poskytuje oslobodenie alebo zvýhodnenie v súvislosti s finančnou záťažou, ktorú by musel subjekt niesť za normálnych okolností, vo vzťahu k všeobecnej úprave takejto finančnej záťaže, na ktorú by sa uvedené oslobodenie alebo zvýhodnenie vzťahovalo.
72. Na základe pojmu, ktorý najprv definoval generálny advokát Darmon v návrhoch vo veciach Sloman Neptun, je pre pojem selektívneho opatrenia v zmysle článku 87 ods. 1 ES teda príznačný „mimoriadny charakter“, charakter, ktorý má opatrenie vo svojej podstate oproti štruktúre všeobecného systému, ku ktorému patrí.(29)
73. Či má diferenciácia vykonaná na základe sporného opatrenia – ktorá poskytuje zvýhodnenému subjektu v rámci všeobecného systému, ku ktorému toto opatrenie patrí, určitú výhodu – selektívny charakter alebo nie, závisí na základe uvedeného od toho, či táto diferenciácia vyplýva z podstaty alebo štruktúry všeobecného systému – stručne povedané z vnútornej logiky zdaňovania v tomto systéme.
74. Komisia sa v bode 32 napadnutého rozhodnutia odvoláva na zodpovedajúce tvrdenie Súdneho dvora v rozsudku Maribel, podľa ktorého „je potrebné považovať za štátnu pomoc také opatrenie, ktoré oslobodzuje podnikateľa v určitom odvetví hospodárstva čiastočne od finančnej záťaže, ktorá by pre neho vznikala pri normálnom uplatnení systému sociálneho zabezpečenia, bez ohľadu na to, či je také oslobodenie oprávnené s ohľadom na podstatu a štruktúru takého systému“.(30)
75. Selektivita diferenciácie neprichádza do úvahy iba vtedy, pokiaľ je vecne oprávnená s ohľadom na všeobecnú úpravu finančných záťaží, v rámci ktorej sa vykonáva. Podobnosť takého skúmania so skúmaním porušenia zásady rovnosti je tu okrem toho zjavná, čo nachádza svoje vyjadrenie aj v judikatúre Súdneho dvora o selektivite, pokiaľ ide o zistenie, či by mohlo dôjsť k zvýhodneniu určitých podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovaru „oproti iným podnikateľom, ktorí sa nachádzajú, s ohľadom na ciele dotknutej úpravy, v porovnateľnej skutkovej alebo právnej situácii“.(31)
76. V dôsledku sporných opatrení došlo k viacerým zmenám, obmedzených na bankový sektor, z daňového systému platného za normálnych okolností (zníženie dane z príjmov právnických osôb, daňová neutralita vo vzťahu k zvýšeniu hodnoty aktív atď.). Keďže diferenciácie vnútri daňového systému nemajú „mimoriadny charakter“, čím nepôsobia ani selektívne, iba pokiaľ vyplývajú takpovediac z „vnútornej logiky zdanenia“ tohto daňového systému, nebola by diferenciácia zavedená spornými opatreniami selektívna iba vtedy, pokiaľ by sledovala logiku zdanenia všeobecného daňového systému alebo, ako to vyjadrila talianska vláda, by došlo k prispôsobeniu všeobecného systému vo vzťahu k osobitostiam bankovej činnosti.
77. Zdieľam však názor Komisie, že vyššie uvedené v tejto veci neplatí: sporné opatrenia nezaviedli vecnú diferenciáciu medzi bankovým sektorom a inými sektormi a podnikateľmi. Pri sporných opatreniach ide o bodové opatrenia, pomocou ktorých sa mala dosiahnuť konsolidácia bankového sektora, prípadne, ako to uvádza talianska vláda, posilnenie konkurencieschopnosti talianskeho bankového sektora. Preto považujem stanovisko Komisie uvedené v bode 32 napadnutého rozhodnutia za výstižné v tom zmysle, že tu ide o externý prvok, pretože nevykazuje obsahovú spojitosť so štruktúrou normálne platného daňového systému a to vo vzťahu k zlúčeniam alebo iným transakciám, na ktoré sa sporné opatrenia vzťahujú. Cieľ reštrukturalizácie, prípadne privatizácie bankového sektora členského štátu môže byť sám osebe legitímny, to však neznamená, že by podstata a všeobecné účely normálne platného vnútroštátneho daňového systému pokrývali aj samostatné zvýhodnenie bankového sektora. Z nesystémových účelov sporných opatrení teda podľa môjho názoru vyplýva, že nejde iba o prispôsobenie všeobecného systému.
78. Generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer poukázal, nad rámec uvedeného, na to, že dôkaz toho, že určité opatrenie je v súlade s vnútornou logikou systému, môže byť úspešný iba vtedy, pokiaľ bude vylúčená existencia akéhokoľvek zámeru „zlepšiť podmienky pre jeden sektor oproti jeho zahraničným konkurentom“.(32) Samotná talianska vláda však viackrát uviedla, že pri sporných opatreniach ide aj o posilnenie konkurencieschopnosti – prostredníctvom zlúčení prípadne zabezpečenia lepšej rentability.
79. Na základe všetkých uvedených argumentov považujem sporné opatrenia v každom prípade za sektorovo selektívne, pretože platia iba pre zodpovedajúce transakcie v bankovom sektore, čomu zodpovedá aj výstižné stanovisko Komisie v bode 35 napadnutého rozhodnutia.
80. Proti selektivite týchto opatrení nehovorí ani to, že podnikatelia v iných odvetviach hospodárstva – pokiaľ by vykonávali zodpovedajúce transakcie reštrukturalizácie, na ktoré sa na základe sporných opatrení vzťahujú v bankovom sektore daňové úľavy, by museli zaplatiť zodpovedajúce dane – sa nenachádzajú v hospodárskej súťaži spolu s bankami. Tomu tak bude dokonca veľmi často, pokiaľ pôjde o štátnu pomoc pre celé odvetvia „výroby určitého druhu tovaru“, ktoré sú však výslovne vymenované v článku 87 ods. 1 ES.
81. Prioritou tohto ustanovenia je vplyv na hospodársku súťaž vnútri Spoločenstva, ide napríklad aj o hospodársku súťaž medzi bankovými sektormi jednotlivých členských štátov.(33) Preto vychádzal Súdny dvor aj vo veci Adria-Wien Pipeline, citovanej Komisiou, z existencie zvýhodnenia napriek tomu, že sa oblasť pôsobnosti spornej vnútroštátnej pomoci vzťahovala na široký pojem „podnikateľov, ktorí vyrábajú hmotné tovary“.(34)
82. Komisia zaradila do napadnutého rozhodnutia aj (eventuálne)(35) konštatovania vo vzťahu k selektivite sporných opatrení v bankovom sektore, predovšetkým ide o opatrenie uvedené v bode 5 pod číslom 1 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na selektivitu diferenciácie medzi rôznymi bankami.
83. Keďže je konštatovanie Komisie vo vzťahu k sektorovej selektivite správne a keďže pre kvalifikáciu určitého opatrenia ako štátnej pomoci postačuje zistenie, že toto opatrenie je selektívne aspoň z jedného hľadiska, je nadbytočné skúmať, či sporné opatrenia pôsobia skutočne selektívne aj vnútri sektora.(36)
84. Z toho vyplýva, že Komisia správne posúdila, že sporné opatrenia spĺňajú predpoklady výhody jednostranne poskytnutej zo štátnych prostriedkov.
2. O otázke narušenia hospodárskej súťaže a obmedzenia obchodu medzi členskými štátmi
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
85. V piatej časti druhého žalobného dôvodu talianska vláda tvrdí, že nedošlo k narušeniu hospodárskej súťaže ani medzi bankami sídliacimi v Taliansku, ani medzi vnútroštátnymi a zahraničnými bankami.
86. Uvádza, že sporné daňové úľavy si mohli nárokovať všetky banky pri splnení určitých objektívnych kritérií. Daňové úľavy sa viazali, s ohľadom na určité procesy, iba na podmienku, že sa tieto procesy uskutočnili v Taliansku. Pokiaľ ide o opatrenie uvedené v bode 5 pod číslom 1 napadnutého rozhodnutia, platí aj pre pobočky zahraničných bánk. Preto sa neskomplikuje prístup zahraničných bánk na vnútroštátny trh.
87. Okrem toho sa musí pri skúmaní účinkov sporných opatrení na hospodársku súťaž zohľadniť, že na banky pôsobiace v Taliansku sa vzťahuje citeľne vyššie daňové zaťaženie v porovnaní s európskym priemerom. Taká situácia môže oprávňovať prijatie opatrení na zníženie daňového zaťaženia. Komisia pritom neprávom zanedbala skúmanie narušenia hospodárskej súťaže vo vzťahu k relevantnému trhu.
88. V šiestej časti druhého žalobného dôvodu talianska vláda tvrdí, že došlo k chybnému posúdeniu a nedostatočnému odôvodneniu v súvislosti s ovplyvnením obchodu medzi členskými štátmi. Spochybňuje predovšetkým konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sporné opatrenia uľahčujú expanziu talianskych bánk do zahraničia a súčasne komplikujú prístup zahraničných bánk na taliansky trh. Také odôvodnenie nie je ani dostatočné, ani relevantné. Viackrát uvádza, že sporné opatrenia sú použiteľné aj na zahraničné banky a že talianske banky podliehajú vyššiemu daňovému zaťaženiu, v dôsledku čoho nemôžu „agresívnejšie“ expandovať.
b) Posúdenie
89. V prvom rade platí, že podľa ustálenej judikatúry sa nemusí preukázať skutočný negatívny vplyv na hospodársku súťaž a obchod vnútri Spoločenstva, ale že postačuje iba existencia takých vlastností otázneho opatrenia, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi alebo k narušeniu hospodárskej súťaže.(37)
90. Okrem toho, už z okolností, za ktorých bola štátna pomoc poskytnutá, môže vyplynúť, že ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a že narušuje hospodársku súťaž alebo že také narušenie hospodárskej súťaže hrozí.(38)
91. Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého tu nedochádza k narušeniu hospodárskej súťaže, ako som už uviedla, pri predpisoch Spoločenstva upravujúcich štátnu pomoc ide o nástroj na zabránenie deformáciám hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.(39) Ako odôvodnenie uplatnenia článku 87 ods. 1 ES teda postačuje, pokiaľ sú opatrenia spôsobilé ovplyvniť hospodársku súťaž vo vzťahu ku konkurentom pôsobiacim na spoločnom trhu.(40) To, že sa sporné opatrenia uplatnili na základe objektívnych kritérií a boli k dispozícii pre vnútroštátne, ako aj zahraničné banky, ako to uvádza Komisia, nepreukazuje, že tu neexistuje taká spôsobilosť. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že prostredníctvom sporných opatrení došlo k posilneniu bánk pôsobiacich v Taliansku s ohľadom na ich veľkosť – prostredníctvom zlúčení – a s ohľadom na ich kapitalizáciu a rentabilitu – napríklad prostredníctvom spätných prevodov. Aj keď platí, že pobočky zahraničných bánk v zásade môžu profitovať zo sporných opatrení, pokiaľ splnia podmienky stanovené týmito opatreniami, nemení to nič na tom, že by tieto opatrenia mohli ovplyvniť hospodársku súťaž medzi bankami pôsobiacimi v Taliansku a bankami pôsobiacimi v iných členských štátoch. S ohľadom na liberalizáciu finančných trhov, ku ktorej došlo v posledných rokoch, nie je možné podľa môjho názoru seriózne popierať, že by vnútri Spoločenstva neexistovala hospodárska súťaž v bankovom sektore aspoň v obmedzenom rozsahu.
92. Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého talianske banky podliehajú citeľne vyššiemu daňovému zaťaženiu, ako je tomu v európskom priemere, zisťujem, že podľa judikatúry opatrenia nestrácajú charakter štátnej pomoci, pokiaľ ide o pokus priblížiť podmienky hospodárskej súťaže určitého odvetvia hospodárstva podmienkam existujúcim v inom členskom štáte na základe jednostranných opatrení.(41) Takúto „kompenzačnú“ zásadu v argumentácii talianskej vlády je preto potrebné odmietnuť.
93. Z uvedeného vyplýva, že talianska vláda nepreukázala, že Komisia vychádzala neprávom zo spôsobilosti sporných opatrení narušiť hospodársku súťaž.
94. Pokiaľ ide následne o posúdenie a odôvodnenie o spôsobilosti sporných opatrení ovplyvniť obchod vnútri Spoločenstva, z judikatúry Súdneho dvora nevyplývajú, s ohľadom na obmedzenie hospodárskej súťaže, ako aj s ohľadom na obmedzenie obchodu medzi členskými štátmi, prísnejšie pravidlá.(42)
95. Podľa judikatúry, na ktorú sa vhodne odvoláva Komisia v bode 41 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ poskytnutá výhoda posilní postavenie jednej skupiny podnikateľov oproti iným podnikateľom, ktorí im konkurujú v rámci hospodárskej súťaže pri obchode vnútri Spoločenstva, možno vychádzať z toho, že uvedená výhoda ovplyvňuje obchod vnútri Spoločenstva.(43)
96. Podľa informácií talianskej vlády mali sporné opatrenia posilniť konkurencieschopnosť talianskeho bankového sektora. Mali zvýšiť rentabilitu dotknutých bánk a uľahčiť ich zlučovanie.
97. Ďalej postačuje zistenie, že – s ohľadom na vývoj liberalizácie finančných služieb a na integráciu finančných trhov, na ktoré poukázala Komisia v bode 41 napadnutého rozhodnutia a ktoré talianska vláda ako také nepopiera – v každom prípade nemožno vylúčiť, že sa zvýhodnené podniky nachádzajú v hospodárskej súťaži s podnikmi v iných členských štátoch.(44)
98. Na základe toho mohla Komisia oprávnene vychádzať z existencie vplyvov na obchod. Navyše Komisia v bode 41 napadnutého rozhodnutia obšírne zdôvodnila, prečo vychádzala z existencie účinkov na obchod medzi členskými štátmi.
99. Preto sú nedôvodné aj tvrdenia týkajúce sa chybného posúdenia ovplyvnenia hospodárskej súťaže a obchodu medzi členskými štátmi.
3. O nedostatočnom odôvodnení z dôvodu absencie samostatného skúmania sporných opatrení podľa článku 87 ods. 1 ES a článku 87 ods. 3 ES a z dôvodu príliš globálneho skúmania sporných opatrení
a) Hlavné tvrdenia talianskej vlády
100. Talianska vláda v prvom rade tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí neboli oddelene posudzované dve rôzne otázky, a to otázka kvalifikácie sporných opatrení ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES a otázka uplatniteľnosti ustanovení o výnimkách podľa článku 87 ods. 3 ES. Odôvodnenie kvalifikácie sporných opatrení ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 EG je okrem toho príliš všeobecné.
b) Posúdenie
101. K tomu je vo svetle zásad týkajúcich sa povinnosti odôvodnenia, ako som ich uviedla v bodoch 32 a 33, potrebné povedať, že v napadnutom rozhodnutí boli otázky kvalifikácie sporných opatrení ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES a uplatniteľnosti ustanovení o výnimkách podľa článku 87 ods. 3 ES odôvodnené oddelene, a síce na jednej strane v bodoch 32 až 43 a na druhej strane v bodoch 45 až 48 napadnutého rozhodnutia.
102. Nie je preto možné súhlasiť s argumentom žalobkyne, že by Komisia neposudzovala obidve uvedené otázky oddelene.
103. Preto nie je vo svetle predchádzajúcich vyjadrení o jednotlivých znakoch skutkovej podstaty pojmu štátnej pomoci, v ktorých som sa zaoberala zodpovedajúcimi konštatovaniami Komisie, dôvodná ani všeobecná výhrada príliš všeobecného odôvodnenia, ani výhrada nedostatočného odôvodnenia kvalifikácie sporných opatrení ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
104. V dôsledku toho je aj prvá časť druhého žalobného dôvodu nedôvodná.
105. Na základe všetkého uvedeného je potrebné druhý žalobný dôvod, podľa ktorého Komisia nesprávne kvalifikovala sporné opatrenia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pričom porušila povinnosť odôvodnenia, odmietnuť ako nedôvodný.
D – O porušení článku 87 ods. 3 ES a povinnosti odôvodnenia, čo sa týka otázky zlučiteľnosti zo spoločným trhom (tretí žalobný dôvod)
1. Hlavné tvrdenia talianskej vlády
106. Talianska vláda vytýka Komisii, že v dôsledku z právneho hľadiska mylného a rozporuplného odôvodnenia nekvalifikovala sporné opatrenia ako opatrenia zlučiteľné so spoločným trhom, čím porušila článok 87 ods. 3 ES a článok 253 ES.
107. Vo vzťahu k bodu 48 napadnutého rozhodnutia uvádza v prvom rade, že na základe toho, že sporné opatrenia neboli ohlásené podľa článku 88 ods. 3 ES, nemohla prísť Komisia k záveru, že tieto opatrenia nie sú zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 ES, alebo že by na základe toho mohla posudzovať zodpovedajúce relevantné okolnosti iba povrchne. Aj v iných prípadoch došlo k nezaujatej konfrontácii medzi Komisiou a talianskou vládou, pričom nakoniec došlo k použitiu výnimky podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES. V tejto veci sa Komisia obmedzila iba na nekoherentné štandardné frázy.
108. Talianska vláda ďalej tvrdí, že bolo možné vyhlásiť sporné opatrenia za zlučiteľné so spoločným trhom ako „pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu“ v zmysle článku 87 ods. 3 písm. b) ES.
109. K tomu ďalej uvádza, že taliansky zákonodarca chcel zákonom Ciampi významne ovplyvniť taliansky bankový trh, konkrétne chcel dosiahnuť úplnú a definitívnu privatizáciu talianskych bánk. Takýto zámer, ktorý navyše korešponduje so zámerom vytvorenia európskej menovej únie a spoločného vnútorného trhu, je „projektom spoločného európskeho záujmu“. Také projekty môžu byť členskými štátmi realizované iba vo vzťahu k domácim bankám. Celé Spoločenstvo by však z tejto privatizácie profitovalo, keďže by došlo k posilneniu hospodárskej súťaže na takom dôležitom finančnom trhu, akým je Taliansko. Preto nie je opodstatnené konštatovanie Komisie uvedené v bode 45 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého by sporné opatrenia zvýhodňovali „predovšetkým hospodárske subjekty jedného členského štátu a nie celého Spoločenstva“. Taktiež platí, že iba „projekt“ a nie štátna pomoc, musí byť v súlade so „spoločným európskym záujmom“, a tým predstavovať výhodu pre celé Spoločenstvo. Okrem toho, talianska vláda odmieta, z ohľadom na obšírne vysvetlené ciele opatrení, že by nešlo o „konkrétny, presne a jasne definovaný projekt“ (taktiež bod 45 napadnutého rozhodnutia).
110. Na základe rovnakých argumentov talianska vláda následne tvrdí, že sporné opatrenia je možné považovať za opatrenia zlučiteľné so spoločným trhom a to ako „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností“ v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES.
111. Okrem toho uvádza, že Komisia nebola oprávnená vylúčiť možnosť zlučiteľnosti sporných opatrení so spoločným trhom iba na základe zásad platných pre štátnu pomoc s regionálnymi cieľmi.(45) Predovšetkým v prípadoch ako je tento, kde ide o „atypické“ opatrenia, je nevyhnutné preskúmať, či tieto opatrenia spadajú pod pojem štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES nezávisle od kategórií uvedených v spomenutých zásadách.
112. Talianska vláda nakoniec kritizuje konštatovanie Komisie obsiahnuté v bode 47 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mali sporné opatrenia slúžiť, na rozdiel od predošlých opatrení na základe zákona Amato, na zlepšenie konkurencieschopnosti príjemcov štátnej pomoci.
2. Posúdenie
113. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že Komisia disponuje pri uplatňovaní článku 87 ods. 3 ES širokou mierou voľnej úvahy, v rámci ktorého hodnotí komplexné hospodárske a sociálne súvislosti vo vzťahu k Spoločenstvu ako celku.(46)
114. V dôsledku tejto širokej miery voľnej úvahy nesmie Súdny dvor pri preskúmaní zákonnosti pri uplatňovaní uvedenej miery voľnej úvahy nahradiť posúdenie zlučiteľnosti príslušným orgánom svojim vlastným posúdením.(47)
115. Preto ani nie je úlohou Súdneho dvora rozhodovať, či je štátna pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, alebo či by ju bolo možné považovať za zlučiteľnú.(48)
116. Súdne preskúmanie výkonu rozhodovacej právomoci Komisie sa má obmedziť predovšetkým na preverenie dodržania procesných a hmotnoprávnych predpisov, na kontrolu obsahovej správnosti zistených skutočností a na to, aby rozhodnutie neobsahovalo právne vady spôsobené zjavnými chybami pri hodnotení skutočností a zneužitím voľnej úvahy Komisie.(49)
117. Pokiaľ ide o tvrdenie talianskej vlády vo vzťahu k bodu 48 napadnutého rozhodnutia, je zrejmé, že Komisia neprišla k záveru, že tieto opatrenia nie sú zlučiteľné so spoločným trhom na základe skutočnosti, že jej sporné opatrenia neboli oznámené.
118. Toto posúdenie Komisie sa opiera predovšetkým o úvahy uvedené v bodoch 45 až 48 napadnutého rozhodnutia.
119. Komisia v týchto bodoch vysvetľuje okrem iného aj hypotetické výnimky, s ktorými počíta článok 87 ods. 3 ES, a odôvodňuje, prečo nie je možné, s ohľadom na okolnosti tejto veci, tieto výnimky uplatniť.
120. Vo svetle zásad, ktoré som uviedla v bodoch 32 a 33 vyššie, čo sa týka povinnosti odôvodnenia, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o otázku zlučiteľnosti so spoločným trhom.(50) Pokiaľ talianska vláda tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami, táto skutočnosť nedokazuje, že by aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako také malo byť rozporuplné.
121. K vyjadreniam talianskej vlády vo vzťahu k chýbajúcemu preskúmaniu sporných opatrení, nezávisle od usmernení stanovených Komisiou pre regionálnu pomoc, je potrebné povedať, že z bodov 47 a 48 vyplýva, že Komisia neposudzovala otázku zlučiteľnosti sporných opatrení so spoločným trhom iba s ohľadom na svoje usmernenia, aj keď prišla následne k záveru, že tu existujú okolnosti, ktoré nepripúšťajú, aby boli sporné opatrenia vyhlásené za zlučiteľné so spoločným trhom.
122. Navyše, ako som už uviedla, rozhodnutie o tom, či sú sporné opatrenia „projekt spoločného európskeho záujmu“, alebo „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností“, predpokladá zhodnotenie komplexných hospodárskych a sociálnych súvislostí Komisiou, ktorá ich musí posudzovať vo vzťahu k Spoločenstvu ako celku. Aj keby sme pripustili, že sporné opatrenia slúžia úplnej a definitívnej privatizácii talianskych bánk a tento cieľ by bol v súlade so zámerom realizácie spoločného vnútorného trhu a európskej menovej únie – čo už samo osebe podlieha voľnej úvahe v rámci posudzovania – nemožno iba na základe uvedeného prísť k záveru, že Komisia nesprávne nezahrnula sporné opatrenia pod článok 87 ods. 3 písm. b) alebo c) ES.
123. S ohľadom na už objasnenú komplexnosť cieľov sporných opatrení a ich účinky ďalej zastávam názor, že talianska vláda nepreukázala, že by sa Komisia dopustila zjavnej chyby pri posudzovaní veci a prípadu tým, že v bode 45 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že tieto sporné opatrenia „zvýhodňujú hlavne hospodárske subjekty jedného členského štátu a nie celého Spoločenstva a… že tu nedochádza k podpore žiadneho presne definovaného zámeru“.
124. Pokiaľ ide nakoniec o tvrdenie uvedené v bode 45 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého zabezpečujú sporné opatrenia, na rozdiel od skorších opatrení (v rámci zákona Amato), hlavne zlepšenie konkurencieschopnosti, nie je porovnanie sporných opatrení so skoršími opatreniami vo vzťahu k otázke zlučiteľnosti so spoločným trhom tak či tak rozhodujúce.(51) Vzhľadom na účinok sporných opatrení smerujúci zjavne k posilneniu hospodárskej súťaže, čo uviedla aj talianska vláda, nejde pri tvrdení Komisie, podľa ktorého smerovali sporné opatrenia hlavne k zlepšeniu konkurencieschopnosti príjemcov štátnej pomoci, o zjavne nesprávne posúdenie.
125. Na základe všetkého uvedeného je potrebné odmietnuť aj tretí žalobný dôvod ako nedôvodný.
V – O trovách
126. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
VI – Návrh
127. Na základe všetkého uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor:
1. žalobu zamietol;
2. zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Ú. v. ES L 184, 2002, s. 27 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
3 – Pozri najmä rozsudky zo 6. apríla 2000, Komisia/Francúzsko, C-256/98, Zb. s. I-2487, bod 31, a zo 7. mája 1986, Barcella a i./Komisia, 191/84, Zb. s. 1541, bod 5.
4 – Pozri najmä rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans, C-280/00, Zb. s. I-7747, bod 75, a z 3. marca 2005, Heiser, C-172/03, Zb. s. I-1627, bod 27.
5 – Pozri okrem iného rozsudky z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C-241/94, Zb. s. I-4551, bod 21; z 29. apríla 1999, Španielsko/Komisia, C-342/96, Zb. s. I-2459, bod 23; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C-382/99, Zb. s. I-5163, bod 61, a z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C-409/00, Zb. s. I-1487, bod 46.
6 – Pozri najmä rozsudky Francúzsko/Komisia, C-241/94, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 21, a Španielsko/Komisia C-342/96, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 23.
7 – Uplatnenie článku 87 ods. 3 ES v tejto veci bude rozobraté v rámci tretieho žalobného dôvodu. K tomu pozri predovšetkým moje vyjadrenia v bode 113 a nasl.
8 – Pozri k tomu SUTTER: Das EG-Beihilfenverbot und sein Durchführungsverbot in Steuersachen. 2005, s. 44 a nasl.
9 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 1969, Komisia/Francúzsko, 6/69 a 11/69, Zb. s. 523, bod 21, a z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb. s. I-2981, bod 21.
10 – Pozri k tomu, čo sa týka otázky jednostranného poskytnutia výhody, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano 8. mája 2001 vo veci Ferring (rozsudok z 22. novembra 2001, C-53/00, Zb. s. I-9067, bod 39).
11 – Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).
12 – Pozri najmä rozsudok zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 48.
13 – Pozri najmä rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63; z 30. marca 2000, VBA/Florimex a i., C-265/97 P, Zb. s. I-2061, bod 93; z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, body 35 a 36, a Taliansko/Komisia, C-310/99, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 48.
14 – Oznámenie Komisie o uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci pri opatreniach týkajúcich sa priameho zdaňovania podnikov (Ú. v. ES C 2, 1998, s. 1; Ú. v. ES C 384/3, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 277).
15 – Pozri najmä rozsudky z 23. februára 1961, De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, 30/59, Zb. s. 3, 43; z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C-387/92, Zb. s. I-877, bod 13; z 29. júna 1999, DM Transport, C-256/97, Zb. s. I-3913, bod 19, a z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia, C-5/01, Zb. s. I-11991, bod 32.
16 – Napríklad ROSS: State aid and national courts: definition and other problems – a case of premature anticipation?. In: CMLR 2000, 407: „No advantage can be identified without a comparator first being found as a benchmark for treatment.“ Identifikácia vzťažného bodu je podľa môjho názoru nevyhnutná nielen vo vzťahu k otázke jednostrannosti, prípadne selektivity výhody, ale aj v súvislosti so samotným poskytnutím výhody, keďže otázku, či získava určitý podnikateľ na základe určitého opatrenia výhodu, nie je možné zodpovedať iba z pohľadu podnikateľa. Aj podľa ustálenej judikatúry nezáleží na tom, či sa situácia údajne zvýhodneného subjektu, vo vzťahu k jeho predošlému postaveniu, zlepší alebo zhorší, alebo zostane nezmenená. Pozri najmä rozsudok zo 7. júna 1988, Grécko/Komisia, 57/86, Zb. s. 2855, bod 10.
17 – Pozri napríklad návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola 12. novembra 1998 vo veci Belgicko/Komisia, C-75/97 (rozsudok zo 17. júna 1999, Zb. s. I-3671, bod 11).
18 – Rozsudok De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, už citovaný v poznámke pod čiarou 15.
19 – Rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17.
20 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo 8. mája 2001 vo veci Adria-Wien Pipeline, C-143/99 (rozsudok z 8. novembra 2001, Zb. s. I-8365, bod 40 a nasl.). Pozri aj rozsudok z 29. apríla 2004, GIL Insurance, C-308/01 Zb. s. I-4777, bod 70 a nasl.
21 – Pozri rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 18, a Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 48.
22 – Pozri rozsudok DM Transport, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 19.
23 – Pozri rozsudok z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857, bod 26.
24 – Rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, bod 26, a Banco Exterior de Espana, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 12.
25 – To, že ide primárne o priradenie takej pomoci k štátu, vyplýva napríklad z rozsudku z 20. novembra 2003, GEMO (C-126/01, Zb. s. I-13769, bod 26).
26 – Pozri HEIDENHAIN: Handbuch des Europäischen Beihilfenrechts. 2003, s. 155, bod 5.
27 – Pozri najmä rozsudok Nemecko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, bod 26.
28 – Pozri rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, najmä body 32 a 33.
29 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon 17. marca 1992 (rozsudok zo 17. marca 1993, C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887, bod 50). Pozri pre výslovnú referenciu na tento pojem rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, nadpis bodu 32.
30 – Rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 33, s odkazom na rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 33.
31 – Pozri rozsudok GIL Insurance a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 68.
32 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer 17. septembra 1998 vo veci Taliansko/Komisia (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 9), bod 27.
33 – Pozri k tomu moje vyjadrenia v bode 27 vyššie.
34 – Rozsudok Adria-Wien Pipeline, už citovaný v poznámke pod čiarou 20. Pozri naproti tomu tvrdenie v bode 78 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mischo v tejto veci, podľa ktorých neexistuje žiadna hospodárska súťaž medzi dotknutými sektormi.
35 – Pozri bod 35, podľa ktorého sa zisťuje selektivita takto (kurzívou zvýraznila generálna advokátka): „Pokiaľ by mala byť štátna pomoc poskytnutá bankám bez rozdielu, predstavujú také opatrenia štátnu pomoc určitému odvetviu hospodárstva.“
36 – Pozri rozsudok zo 6. novembra 1990, Taliansko/Komisia, C-86/89, Zb. s. I-3891, bod 20.
37 – Pozri rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 75.
38 – Pozri najmä rozsudok z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, bod 66 a tam citovanú judikatúru.
39 – Pozri bod 27 vyššie.
40 – Pozri k tomu aj SUTTER: c. d., s. 132.
41 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 21, a Taliansko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 21.
42 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 23. marca 1994 vo veci Španielsko/Komisia (rozsudok zo 14. septembra 1994, C-278/92 až C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 33); pozri tiež KEPPENNE: Guide des aides d’Etat en droit communautaire. 1999, s. 120 a 132 a nasl.
43 – Pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 1980, Philip Morris/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, bod 11, a Ferring, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 21.
44 – Pozri rozsudok Heiser, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 35.
45 – Pozri usmernenie o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226), ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí citovala v poznámke 17.
46 – Rozsudky z 24. februára 1987, Deufil/Komisia, 310/85, Zb. s. 901, bod 18; z 8. marca 1988, Exécutif regional wallon a SA Glaverbel/Komisia, 62/87 a 72/87, Zb. s. 1573, a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-372/97, Zb. s. I-3679, bod 83.
47 – Pozri najmä rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C-169/95, Zb. s. I-135, bod 34.
48 – Pozri aj uznesenie z 24. júla 2003, Sicilcassa a Graci, C-297/01, Zb. s. I-7849, bod 47.
49 – Pozri najmä rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 46, bod 83.
50 – Pozri napr. aj rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 46, bod 87.
51 – Pozri k tomu aj moje vyjadrenia v bodoch 29 a 30 vyššie.