Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 3. mája 2012 (1)

Vec C-115/11

Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe Spółka z o. o.

proti

Zakład Ubezpieczeń Społecznych I Oddział w Warszawie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Apelacyjny – Sąd Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Warszawie (Poľsko)]

„Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Určenie uplatniteľnej právnej úpravy – Osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov – Výkon práce v po sebe nasledujúcich obdobiach na základe opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv – Osvedčenie E 101 – Rozdiel medzi pracovnou zmluvou a skutočným výkonom práce“





I –    Úvod

1.        Návrhom na začatie prejudiciálneho konania podaným 15. decembra 2010, ktorý bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 2. marca 2011, predložil Sąd Apelacyjny w Warszawie (odvolací súd, Varšava) (Poľsko) Súdnemu dvoru v zmysle článku 267 ZFEÚ prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení vyplývajúcom z nariadenia Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996(2), ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006(3) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“ alebo „nariadenie“).

2.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú spoločnosť Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe Sp. z o. o. (ďalej len „Format“) a zamestnanec pán Wiesław Kita na jednej strane a Zakład Ubezpieczeń Społecznych I Oddział w Warszawie (inštitúcia sociálneho zabezpečenia, pobočka I, Varšava; ďalej len „ISZ“) na strane druhej, týkajúceho sa stanovenia právnej úpravy uplatniteľnej na pána Kitu v zmysle nariadenia č. 1408/71.

3.        V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či sa osoba v situácii, v akej sa ocitol pán Kita, môže považovať za „osobu, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ na účely uplatnenia článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71, v rámci ktorej môže byť na základe výnimky uplatniteľná právna úprava členského štátu bydliska zamestnanca – v prejednávanom prípade poľská právna úprava.

II – Právny rámec

4.        V rozsahu, v akom je to v prejednávanom prípade relevantné, článok 13 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Všeobecné pravidlá“ v súvislosti so stanovením právnej úpravy stanovuje:

„1.      Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.      Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

a)      na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu;

…“

5.        V rozsahu, v akom je to relevantné, článok 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Osobitné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť okrem námorníkov“ stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

1.      a)     Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania;

b)      Ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, prekročí dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, právne predpisy prvého členského štátu sa uplatňujú i naďalej až do ukončenia tejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského štátu, na území ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí; o takýto súhlas sa musí požiadať pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby. Takýto súhlas sa však nemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov.

2.      Osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené:

a)      Osoba, ktorá patrí k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku, ktorý si prenajíma alebo na svoj vlastný účet prevádzkuje medzinárodnú prepravu cestujúcich alebo tovaru po železnici, ceste, letecky alebo po vnútrozemských vodných cestách a má svoje sídlo alebo miesto podnikania na území členského štátu, podlieha právnym predpisom tohto druhého štátu s nasledujúcimi obmedzeniami:

…

b)      Osoba iná, než uvedená pod písm. a), podlieha:

i)      právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štátoch;

ii)      právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť.“

III – Skutkové okolnosti, konanie a predložené prejudiciálne otázky

6.        Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania Format, spoločnosť so sídlom vo Varšave, prevádzkuje svoje činnosti ako subdodávateľská stavebná firma pôsobiaca na trhoch rôznych členských štátov. V roku 2008 to bolo 5 alebo 6 trhov, v rámci ktorých sa zároveň realizovalo okolo 15 až 18 stavebných projektov. Podstatou činnosti spoločnosti Format bolo prideľovať prácu zamestnancom, ktorí boli prijatí do zamestnania v Poľsku, a vysielať ich na realizáciu stavebných projektov v rôznych členských štátoch v závislosti od požiadaviek spoločnosti a povahy práce, ktorá sa mala vykonať.

7.        Zamestnanec, ktorý mal byť pridelený na inú stavbu, dostal cestovný príkaz. Keď došlo k ukončeniu stavebnej zmluvy a pre zamestnanca nebola práca, vrátil sa naspäť do Poľska a čakal na pridelenie práce, pričom dostal buď pracovné voľno bez náhrady mzdy, alebo sa pracovná zmluva ukončila. To záviselo od počtu prác, pričom v rokoch 2008 a 2009 ich bolo menej (roky krízy). Zamestnanec mal v zásade pracovať v krajinách Európskej únie. V rokoch 2008 a 2009 žiaden zo zamestnancov spoločnosti Format nevykonával práce v Poľsku.

8.        Konkrétnejšie, pokiaľ ide o pána Kitu, jeho bydliskom v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 (zvyčajné bydlisko) je podľa vnútroštátneho súdu Poľsko.

9.        Format zamestnala pána Kitu na plný úväzok na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú pri troch príležitostiach.

10.      Prvá pracovná zmluva na dobu určitú bola uzatvorená na obdobie od 17. júla 2006 do 31. januára 2007 a predĺžená dodatkom do 22. decembra 2007. Táto zmluva bola ukončená k 30. novembru 2006. V § 2 bode 2 tejto zmluvy sa ako miesto výkonu práce uvádza: prevádzky a stavby v Poľsku a v rámci územia Európskej únie (Írsko, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, Fínsko) podľa pokynov zamestnávateľa. Pán Kita však pracoval v rámci tejto zmluvy iba vo Francúzsku.

11.      ISZ ako príslušný orgán sociálneho zabezpečenia vystavil na obdobie od 17. júla 2006 do 22. decembra 2007 – ako to vyžaduje článok 11a nariadenia (EHS) č. 574/72(4) – osvedčenie E 101, ktoré potvrdzovalo, že v zmysle článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 sa na pána Kitu uplatňuje poľská právna úprava. Po ukončení zmluvy bolo potvrdenie zmenené a doplnené v tom zmysle, že sa uplatňovalo do 30. novembra 2006.

12.      Dňa 2. januára 2007 bola medzi pánom Kitom a spoločnosťou Format uzatvorená druhá pracovná zmluva na dobu určitú na obdobie od 4. januára 2007 do 21. decembra 2008. V § 2 bode 2 tejto zmluvy sa ako miesto výkonu práce uvádza: prevádzky a stavby v Poľsku a v rámci územia Európskej únie (Írsko, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, Fínsko) podľa pokynov zamestnávateľa.

13.      V rámci tejto zmluvy pracoval pán Kita mimo územia Poľska, vo Francúzsku. Táto zmluva bola ukončená na základe dohody zmluvných strán 5. apríla 2008, pričom v rámci obdobia od 22. augusta 2007 do 31. decembra 2007 bol pán Kita práceneschopný z dôvodu choroby. Z tohto dôvodu 8. januára 2008 ISZ zmenil a doplnil osvedčenie E 101 vystavené, pokiaľ ide o obdobie, na ktoré sa vzťahuje táto zmluva, v tom zmysle, že sa uplatňovalo do 22. augusta 2007.

14.      Rozhodnutím z 23. júla 2008 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorého adresátom boli Format a pán Kita, ISZ – na základe poľského práva, ako aj článku 14 ods. 1 písm. a) a článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 – odmietol pánovi Kitovi vystaviť osvedčenie o uplatniteľnej právnej úprave E 101 a tým potvrdiť, že sa na neho v rámci obdobia od 1. januára 2008 do 21. decembra 2008 a od 1. januára 2009 do 31. decembra 2009 uplatňuje poľský systém sociálneho zabezpečenia. Podľa tohto rozhodnutia pán Kita nebol osobou obvykle zamestnanou na území viacerých členských štátov Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, ale v závislosti od situácie zamestnávateľa vyslaným zamestnancom.

15.      Dňa 24. júla 2008, teda po vydaní sporného rozhodnutia, bola medzi spoločnosťou Format a pánom Kitom uzatvorená tretia pracovná zmluva na dobu určitú, a to na obdobie od 30. júla 2008 do 31. decembra 2012, pričom miesto výkonu práce bolo rovnaké ako v predchádzajúcich dvoch pracovných zmluvách. Dodatkom k pracovnej zmluve z 24. júla 2008 sa určilo, že miesto výkonu práce je atómová elektráreň v Olkiluoto vo Fínsku. Po ukončení prác vo Fínsku poskytol zamestnávateľ pánovi Kitovi od 1. novembra 2008 pracovné voľno bez náhrady mzdy až do 30. septembra 2009, a tým ho oslobodil od povinnosti výkonu práce za odmenu. Pracovná zmluva bola ukončená na základe dohody zmluvných strán 16. marca 2009.

16.      Format napadla sporné rozhodnutie podaním žaloby na Sąd Okręgowy – Sąd Ubezpieczeń Społecznych w Warszawie (okresný súd – súd pre sociálne veci Varšava), ktorý zamietol žalobu rozsudkom z 12. februára 2009 s odôvodnením, že predpoklady pre domnienku, že pán Kita bol vyslaný v súlade s článkom 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 neexistujú, pretože Format v štáte, v ktorom sa nachádza jej sídlo, nevykonáva žiadnu činnosť podstatného rozsahu. Sąd Okręgowy sa ďalej domnieval, že pán Kita nebol „obvykle zamestnaný na území dvoch alebo viacerých členských štátov“, ale vykonával počas viacerých, resp. viac než desiatich mesiacov trvalú činnosť na území jedného členského štátu (najprv vo Francúzsku a potom vo Fínsku), takže sa naňho uplatňuje všeobecné pravidlo koordinácie Spoločenstva, podľa ktorého sa uplatniteľná právna úprava určuje podľa zásady miesta, kde sa činnosť vykonáva.

17.      Format a pán Kita podali proti rozsudku Sąd Okręgowy opravný prostriedok na vnútroštátny súd.

18.      V konaní na vnútroštátnom súde sa Format domnieva, že systém, podľa ktorého pracujú jej zamestnanci, je v súlade s článkom 14 ods. 2 písm. b) bodom ii) nariadenia č. 1408/71, ktorý nestanovuje nevyhnutnosť súbežného zamestnania na území dvoch alebo viacerých členských štátov ako ani žiadnym spôsobom nespomína akékoľvek referenčné obdobia, frekvenciu premiestňovania zamestnancov alebo frekvenciu prekračovania hraníc.

19.      Pán Kita zastáva ten istý názor a vo svojom odvolaní uvádza, že na jeho situáciu sa uplatňuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71, pretože v rámci pracovného pomeru s firmou Format je už „obvykle zamestnaný na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ t. j. podľa pracovných zmlúv uzatvorených pre územie šiestich členských štátov a v rámci výkonu pracovného pomeru aktuálne na území dvoch členských štátov (Francúzsko a Fínsko). Okrem toho, keby mal byť pridelený na stavbu v Poľsku, uplatnil by sa aj článok 14 ods. 2 písm. b) bod i).

20.      Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že v inej veci, ktorá sa týkala zamestnancov pracujúcich pre spoločnosť Format, Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodol, že pojem „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“, ako to stanovuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71, nie je celkom zrejmý. Tento pojem by mohol označovať buď (i) zamestnanca, ktorý v rámci jedného pracovného pomeru v tom istom čase (súčasne) vykonáva pracovné povinnosti vo viacerých členských štátoch alebo (ii) osobu, ktorá pracuje na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej s jedným zamestnávateľom v po sebe nasledujúcich časových obdobiach vo viacerých členských štátoch. No vzhľadom na ciele nariadenia, konkrétne potrebu odstrániť administratívne alebo technické ťažkosti, ktoré by vznikli z uplatnenia zásady lex loci laboris pri zamestnaní na dobu určitú, a pôsobiť proti obmedzovaniu voľného pohybu pracovníkov, by bolo podľa tohto súdu rozumné považovať osobu za „obvykle zamestnanú“ na území viacerých členských štátov na účely článku 14 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia, ak v kontexte jedného pracovného pomeru je táto osoba povinná (obvykle) trvalo vykonávať prácu v niekoľkých členských štátov iných, ako je ten, v ktorom býva.

21.      Podľa vnútroštátneho súdu tento výklad vyvolal dve otázky. Po prvé nie je zrejmé, či dĺžka po sebe nasledujúcich období, v rámci ktorých sa vykonávajú povinnosti v jednotlivých členských štátoch, a prestávok medzi týmito obdobiami, je významným faktorom. Pri posudzovaní tejto otázky musia byť zohľadnené podmienky stanovené v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktoré stanovujú lehotu 12 mesiacov, pokiaľ ide o dočasné vysielanie zamestnancov.

22.      Po druhé sa vynorila otázka, či sa článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71 uplatňuje na situáciu, v rámci ktorej povinnosť vyplývajúca z pracovnej zmluvy vykonávať prácu trvalo vo viacerých členských štátoch zahŕňa výkon povinností v členskom štáte bydliska zamestnanca, aj keď sa takáto situácia v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy zdala byť vylúčená. S tým je spojená otázka, či je možné v prípade zápornej odpovede uplatniť ustanovenie článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia č. 1408/71.

23.      Za týchto okolností Sąd Apelacyjny rozhodol konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru na prejudiciálne rozhodnutie tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Okolnosť, že do rozsahu osobnej pôsobnosti prvej vety článku 14 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71… patrí ‚osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov‘ – pre ktorú sa v článku 14 ods. 2 písm. b) tohto predpisu ďalej spresňuje, že ide o osobu, ktorá nespadá pod článok 14 ods. 2 písm. a) – znamená v prípade zamestnanca, ktorého na základe pracovnej zmluvy zamestnáva jeden zamestnávateľ,

a)      že sa považuje za takúto osobu, ak z dôvodu povahy zamestnania v tom istom čase (súčasne) vrátane relatívne krátkych období vykonáva prácu v rôznych členských štátoch a v súvislosti s tým často prekračuje hranice štátov,

a aj

b)      že sa považuje za takúto osobu aj v prípade, keď je v rámci jedného pracovného pomeru povinný vykonávať prácu (obvykle) trvalo vo viacerých členských štátoch, okrem iného aj v štáte svojho bydliska alebo vo viacerých iných členských štátoch ako štáte svojho bydliska

–      bez ohľadu na dĺžku po sebe nasledujúcich období, v ktorých plní svoje povinnosti v jednotlivých členských štátoch, a na prestávky medzi nimi alebo s časovým ohraničením?

2.      Ak sa prijme výklad uvedený vyššie v písmene b), je možné uplatniť článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71 na situáciu, v ktorej existujúca povinnosť vyplývajúca z pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a jedným zamestnávateľom vykonávať prácu trvalo vo viacerých členských štátoch zahŕňa výkon povinností v členskom štáte bydliska zamestnanca, aj keď sa takáto situácia, výkon práce v štáte bydliska, v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy zdala byť vylúčená, a môže sa v prípade zápornej odpovede uplatniť článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71?“

IV – Právna analýza

A –    Úvodné poznámky

24.      Pred začatím analýzy sa zdá byť vhodné uviesť niekoľko úvodných poznámok s cieľom vymedziť sporné body, ktoré vyplývajú z prejudiciálnych otázok.

25.      Svojimi prejudiciálnymi otázkami, ktoré je potrebné skúmať spoločne, chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či v rámci období, ktoré sú v prejednávanom prípade sporné, sa pán Kita považoval – pri správnom uplatnení nariadenia č. 1408/71 a najmä výnimiek stanovených v článku 14 tohto nariadenia – za osobu, na ktorú sa vzťahuje poľská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, t. j. právna úprava členského štátu jeho bydliska, čo by znamenalo, že ISZ, ako príslušný orgán, mal vystaviť osvedčenie E 101 potvrdzujúce uplatniteľnosť systému sociálneho zabezpečenia tohto štátu.

26.      V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné pripomenúť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd vychádza z domnienky, že článok 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktorý sa týka dočasného vysielania zamestnancov, sa neuplatňuje na situáciu pána Kitu, čo odôvodňuje tým, že sa zdá, že Format, ako spoločnosť, ktorá ho zamestnáva, nevykonáva výraznejšiu činnosť v Poľsku, t. j. v členskom štáte, v ktorom má sídlo, ako to vyžaduje toto ustanovenie.(5)

27.      Nebudem spochybňovať posúdenie vykonané na účely prejednávaného prípadu, keďže bolo taktiež potvrdené v rámci pojednávania, že v rámci relevantných období Format v skutočnosti nevykonávala žiadne stavebné práce v Poľsku.

28.      V dôsledku toho sa vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach v podstate obmedzuje na skúmanie toho, či sa na situáciu pána Kitu vzťahuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) alebo článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71, pričom uplatniteľnosť oboch týchto ustanovení je v zmysle prvej vety článku 14 ods. 2 tohto nariadenia podmienená tým, že musí ísť o „osobu, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“.

29.      V tejto súvislosti je ďalej potrebné pripomenúť, že skutkové okolnosti prejednávaného prípadu – ako to niektorí účastníci tohto konania správne naznačili a najmä ako to vyplýva zo znenia druhej prejudiciálnej otázky – sú poznačené rozdielom medzi, na jednej strane, zmluvnými podmienkami príslušných pracovných zmlúv uzatvorených medzi spoločnosťou Format a pánom Kitom, a, na strane druhej, spôsobom, akým boli tieto zmluvy skutočne realizované v praxi, čo taktiež zodpovedá do istej miery za nejednoznačnosť otázok, ktoré predložil vnútroštátny súd.

30.      V pracovných zmluvách sa teda ako miesto výkonu práce uvádza: prevádzky a stavby v Poľsku a v rámci územia Európskej únie (Írsko, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, Fínsko) podľa pokynov zamestnávateľa.

31.      Z informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd a účastníci konania, však v skutočnosti vyplýva, že situácia pána Kitu bola taká, že opakovane uzatvoril pracovné zmluvy na dobu určitú s jedným zamestnávateľom (Format), na základe ktorých vykonával počas viacerých, resp. viac než desiatich mesiacov trvalú činnosť na území jedného členského štátu, ktorým je v zmysle prvej predmetnej pracovnej zmluvy – ako to bolo v rámci iných pracovných zmlúv na dobu určitú uzatvorených pred touto zmluvou – Francúzsko a v zmysle ďalšej zmluvy na dobu určitú Fínsko. Je potrebné pripomenúť, že podľa zistení vnútroštátneho súdu bolo v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 obvyklým bydliskom pána Kitu, dokonca aj počas obdobia, v rámci ktorého vykonával práce vo Francúzsku alebo Fínsku, Poľsko.

32.      Taktiež sa zdá, že vždy keď došlo k ukončeniu prác, bolo zamestnancovi udelené pracovné voľno bez náhrady mzdy a pracovná zmluva sa následne predčasne skončila na základe dohody zmluvných strán. Okrem toho sa zdá, že je nesporné, čo je aj domnienka, z ktorej vychádza druhá prejudiciálna otázka, že v rámci týchto zmlúv pán Kita v skutočnosti nevykonával žiadne práce na území Poľska, t. j. v členskom štáte svojho bydliska.

33.      Z tohto dôvodu sa domnievam, že na to, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla správna a užitočná odpoveď, je potrebné koncepčne rozlišovať medzi, po prvé, otázkou výkladu podmienok uplatniteľnosti článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) a článku 14 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 1408/71, a, po druhé, otázkou, aký je v prejednávanom prípade rozdiel medzi pracovnými zmluvami a miestami výkonu práce „predvolenými“ v rámci týchto zmlúv – na základe ktorých Format požiadala o vystavenie osvedčenia E 101 – a spôsobom, akým sa skutočne realizujú povinnosti vyplývajúce z týchto zmlúv.

34.      Vzhľadom na skutočnú situáciu pána Kitu, ktorá už bola opísaná vyššie, budem v dôsledku toho v ďalšej časti rozoberať podmienky už vyššie uvedených ustanovení článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 a potom sa budem zaoberať otázkou rozdielu medzi zmluvnými podmienkami predmetných pracovných zmlúv a skutočnou realizáciou týchto zmlúv. Otázka rozdielu v podstate súvisí s otázkou ako – alebo skôr na akom skutkovom a dôkaznom základe – musí príslušný orgán, na účely vystavenia osvedčenia E 101, rozhodnúť, či podmienky uplatniteľnosti jednej z výnimiek v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia sú v danom prípade splnené.

B –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

35.      V súvislosti s prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania predložili písomné pripomienky Format, ISZ, poľská, belgická a nemecká vláda a Komisia. S výnimkou nemeckej vlády boli títo účastníci konania zastúpení aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. februára 2012.

36.      Format tvrdí, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá v rámci jedného pracovného pomeru trvalo vykonáva prácu v niekoľkých členských štátov bez ohľadu na dĺžku po sebe nasledujúcich období, v rámci ktorých vykonáva povinnosti v predmetných členských štátoch, a prestávok medzi týmito obdobiami, a v podstate navrhuje, aby sa na predložené prejudiciálne otázky odpovedalo kladne. Ostatní účastníci konania – ktorých jednotlivé pripomienky som takisto nezhrnul podrobne – poukazujú na rozmanitosť pojmu „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“, ktorý sa v tomto ustanovení nachádza, a väčšina z nich sa prikláňa skôr k reštriktívnejšiemu výkladu článku 14 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia ako k tomu, ktorý navrhuje Format.

C –    Posúdenie

37.      Na úvod je potrebné pripomenúť, že ustanovenia Hlavy II nariadenia č. 1408/71, v ktorej je obsiahnutý článok 14 ods. 2, predstavujú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ucelený a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby sa na pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, uplatňoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, čím sa zabraňuje situáciám, kedy by sa uplatňovala právna úprava viac ako jedného členského štátu, ako aj sprievodným komplikáciám. Táto zásada je výslovnejšie vyjadrená v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorý stanovuje, že pracovník, na ktorého sa uplatňuje táto právna úprava, podlieha právnej úprave len jedného členského štátu.(6)

38.      V tejto súvislosti článok 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 stanovuje výnimky z pravidla stanoveného v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, v zmysle ktorého sa na pracovníka uplatňuje právna úprava členského štátu, na území ktorého je zamestnaný (zásada lex loci laboris).(7)

39.      Ako vyplýva z prvej vety článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, tieto výnimky sa vzťahujú na osoby, ktoré sú „obvykle zamestnané na území dvoch alebo viacerých členských štátov“.

40.      V tejto súvislosti článok 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71, ktorý sa uplatňuje na takéto osoby [iné ako tie, ktoré patria k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku v zmysle článku 14 ods. 2 písm. a)], stanovuje najprv v článku 14 ods. 2 písm. b) bode i), že predmetná osoba podlieha právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na jeho území.(8)

41.      V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať – ako to zdôraznila belgická vláda –, že sa zdá, že situácia pána Kitu nezodpovedá týmto podmienkam, keďže sa zistilo, že počas relevantného obdobia nevykonával žiadnu činnosť v rámci územia Poľska, t. j. v členskom štáte svojho bydliska. V dôsledku toho sa domnievam – ale s výhradou konečného posúdenia tejto otázky zo strany vnútroštátneho súdu a hodnoty, ktorá sa v tomto kontexte pripisuje obsahu pracovných zmlúv, ako je to uvedené nižšie –, že už len z toho dôvodu je vylúčené, aby sa článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71 uplatnil na okolnosti prejednávaného prípadu.

42.      Článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia na druhej strane stanovuje, že osoba podlieha právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo podniku, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť.

43.      Hoci podľa informácií obsiahnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa zdá, že pán Kita spĺňa túto poslednú uvedenú podmienku, uplatniteľnosť článku 14 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 1408/71 na jeho situáciu závisí – ako je to aj v prípade článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) – od toho, či ho možno považovať za „osobu obvykle zamestnanú na území dvoch alebo viacerých členských štátoch“.

44.      Je pravda, že nariadenie neposkytuje žiadnu bližšiu definíciu tohto pojmu, ale pre začiatok možno aspoň vo všeobecnosti povedať, že zjavne označuje pracovnú činnosť, ktorá sa neobmedzuje na územie jedného a toho istého členského štátu, ale ktorá sa obvykle a zvyčajne vzťahuje – t. j. skôr spravidla ako výnimočne alebo dočasne – na územie viacerých členských štátov.(9)

45.      Niektoré príklady druhu pracovnej činnosti zamýšľanej v prvej vete článku 14 ods. 2 stanovuje samotné nariadenie a judikatúra Súdneho dvora.

46.      Z tohto dôvodu, ako to vyplýva z článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71, osoby, ktoré patria k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku, sa v zásade považujú za osoby obvykle zamestnané na území dvoch alebo viacerých členských štátov.

47.      Okrem toho, Súdny dvor napríklad uznal, že článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) nariadenia č. 1408/71 sa uplatňuje na situáciu, v rámci ktorej pracovník, ktorý má bydlisko v jednom členskom štáte a je zamestnaný výlučne podnikom, ktorý má sídlo v inom členskom štáte a s ktorým je v pracovnoprávnom vzťahu, pravidelne – niekoľko hodín týždenne a po dobu, ktorá sa neobmedzuje na 12 mesiacov – vykonáva svoje pracovné činnosti v prvom členskom štáte.(10)

48.      Tieto prípady odkazujú na situácie, kedy v zásade v rámci pracovného pomeru vykonáva osoba prácu viac-menej súčasne alebo súbežne v niekoľkých – t. j. aspoň dvoch – členských štátoch.

49.      Domnievam sa však, že je taktiež možné, aby sa pojem obvyklé zamestnanie na území viacerých členských štátov vzťahoval na situáciu, akou je napríklad tá, ktorú vnútroštátny súd predložil na prejudiciálne rozhodnutie, ktorú charakterizuje po sebe nasledujúce alebo striedavé vykonávanie pracovných úloh alebo projektov vo viac ako jednom členskom štáte.

50.      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že účelom výnimiek stanovených v článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 – ako je to v prípade ostatných výnimiek z pravidla členského štátu výkonu práce, ktoré sú zakotvené v článkoch 14 až 17 nariadenia, – je odstrániť prekážky, ktoré by mohli brániť slobode pohybu pracovníkov a podporovať vzájomné hospodárske prenikanie a zároveň sa vyhnúť administratívnym ťažkostiam, najmä pokiaľ ide o pracovníkov a podniky.(11)

51.      Takéto prekážky a komplikácie môžu samozrejme vznikať aj v prípade pracovníka, ktorého pracovná činnosť sa v zmysle uvedenom vyššie nevzťahuje súčasne na územie viacerých členských štátov, ale pozostáva z pracovných úloh vykonávaných v rôznych členských štátoch v po sebe nasledujúcich obdobiach alebo striedavo.

52.      V tomto kontexte a na rovnakú tému je taktiež dobrým príkladom – hoci sa týka nového nariadenia (ES) č. 883/2004(12), ktoré sa v prejednávanom prípade neuplatňuje ratione temporis – to, že podľa článku 14 ods. 5 nariadenia (ES) č. 897/2009(13) osoba, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je jednak osoba, ktorá tak robí súbežne, alebo osoba, ktoré tieto činnosti vykonáva nepretržite striedavo medzi dvoma alebo viacerými členskými štátmi.

53.      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v zmysle tohto ustanovenia sa posledný uvedený prípad uplatňuje bez ohľadu na frekvenciu alebo pravidelnosť striedania.

54.      Taktiež sa zdá byť ťažké vyvodiť z článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 pri neexistencii akéhokoľvek ustanovenia v tomto zmysle konkrétnu frekvenciu striedania alebo konkrétnu dĺžku trvania, ktorú pracovná činnosť vykonávaná v niektorom z týchto predmetných členských štátov nemôže prekročiť na účely uplatniteľnosti tohto ustanovenia, ako to rôzne navrhovali najmä účastníci konania v rámci pojednávania.

55.      Na druhej strane, ako podotkol vnútroštátny súd a Komisia, nemožno prehliadať skutočnosť, že na účely výnimky stanovenej v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 normotvorca očividne považoval vysielanie pracovníkov do iných členských štátov na obdobie až na 12 mesiacov za „dočasné“ a „krátkodobé“, čo odôvodňuje výnimku z pravidla členského štátu výkonu práce, ktorá je motivovaná podporou vzájomného hospodárskeho prenikania a vyhýbaním sa administratívnym problémom.(14)

56.      Podobne je pravdepodobne prípustné, že osobu vykonávajúcu – v po sebe nasledujúcich obdobiach – pracovné činnosti v rôznych členských štátoch možno klasifikovať ako „osobu obvykle zamestnanú na území dvoch alebo viacerých štátov“ v prípade, že trvanie výkonu nepretržitej práce v jednom členskom štáte predstavuje – avšak nepresahuje – 12 mesiacov.

57.      Je tu však ešte jeden aspekt, ktorým sa taktiež zaoberali niektorí účastníci konania a ktorý sa mi zdá byť v prípade skutkových okolností prejednávaného prípadu rozhodujúcejší. Otázku, či osoba je „obvykle“ zamestnaná na území viacerých členských štátov – t. j. či pracovnú činnosť tejto osoby v skutočnosti charakterizuje po sebe nasledujúce a striedavé vykonávanie práce v rôznych členských štátoch – možno pravdepodobne posúdiť iba vzhľadom na referenčný rámec, ktorým je, ako sa domnievam, pracovný pomer v zmysle pracovnej zmluvy.

58.      Domnievam sa, že situácia v oblasti zamestnania predpokladaná podľa prvej vety článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 nie je napríklad situáciou, v rámci ktorej sa osoba v konkrétnom roku zamestná v členskom štáte A a nasledujúci rok na základe inej pracovnej zmluvy v členskom štáte B, ale skôr pracovným pomerom konzistentnej a nepretržitej povahy, ktorý sa rozširuje, buď súčasne alebo v priebehu po sebe nasledujúcich období, na územie niekoľkých členských štátov.(15)

59.      Potom je zrejmé, že naopak, ak osoba vykonáva prácu v rámci jednej pracovnej zmluvy a počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje táto pracovná zmluva, pracuje iba na území jedného členského štátu, nemožno ju považovať za osobu obvykle zamestnanú na území dvoch alebo viacerých členských štátov. Je potrebné dodať, že to by malo platiť aj vtedy, ak v rámci následnej samostatnej pracovnej zmluvy uzatvorenej s tým istým zamestnávateľom môže osoba vykonávať prácu na území iného členského štátu, ako je členský štát uvedený v prvej pracovnej zmluve.(16)

60.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby prvou časťou odpovede, ktorú je potrebné poskytnúť vnútroštátnemu súdu, bolo, že pojem „osoba obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ v zmysle prvej vety článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na osobu, ktorá počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje jedna a tá istá pracovná zmluva uzatvorená s jedným zamestnávateľom, a v rámci tejto zmluvy nevykonáva pracovné úlohy súčasne alebo súbežne, ale v rámci po sebe nasledujúcich období na území aspoň dvoch členských štátov, pričom obdobie nepretržitej práce v každom členskom štáte nesmie presahovať lehotu 12 mesiacov.

61.      Ďalej, čo sa týka otázky – ktorá sa týka vystavenia osvedčenia E 101 – prípadného rozdielu medzi zmluvnými podmienkami predmetnej pracovnej zmluvy a skutočnou situáciou pracovníka, na ktorého sa táto zmluva vzťahuje, je predovšetkým zrejmé, že pri posudzovaní toho, či sa na osobu vzťahuje konkrétne ustanovenie článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, musí príslušná inštitúcia postupovať správne, t. j. môže vyhlásiť, že právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu bydliska ostáva uplatniteľná počas stanoveného obdobia iba v prípade, že pracovník v skutočnosti spĺňa relevantné podmienky nariadenia.

62.      V tejto súvislosti a na tento účel vyžaduje zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ (predtým článok 10 ES) v zmysle judikatúry Súdneho dvora, aby inštitúcia vystavujúca potvrdenie vykonala riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručila správnosť informácií, ktoré figurujú na osvedčení E 101.(17)

63.      V tejto súvislosti je však potrebné mať na pamäti, že osvedčenie E 101 sa spravidla vystavuje – a teda vyššie uvedené posúdenie skutkových okolnosti sa vykonáva – pred začiatkom obdobia, na ktoré sa vzťahuje, a v podstate predstavuje domnienku, čo sa týka uplatniteľnej právnej úpravy(18). Vystavuje ho teda príslušná inštitúcia na základe predpokladanej pracovnej činnosti predmetného pracovníka, ktorá musí následne vychádzať predovšetkým z pracovnej zmluvy opisujúcej povahu zamestnania.

64.      Ak sa však na základe iných relevantných skutočností a nepriamych dôkazov zdá, že pracovná činnosť pracovníka sa v skutočnosti podstatne líši od opisu v jeho pracovnej zmluve, vyššie uvedená povinnosť správne uplatniť nariadenie č. 1408/71 znamená, že je povinnosťou príslušnej inštitúcie bez ohľadu na znenie tejto zmluvy vychádzať pri svojich zisteniach zo skutočnej pracovnej činnosti pracovníka a v závislosti od konkrétneho prípadu odmietnuť vystaviť osvedčenie E 101. Podobne v prípade, že skutkové okolnosti, na ktorých sa potvrdenie zakladá, sa neskôr ukážu ako značne nesprávne, príslušná inštitúcia – alebo v rámci súdneho konania relevantný súd – môže v prípade potreby odňať potvrdenie alebo ho vyhlásiť za neplatné.(19)

65.      Pri posudzovaní skutkových okolností vzhľadom na stanovovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia na účely vystavenia osvedčenia E 101 môže inštitúcia vystavujúca potvrdenie zohľadniť, okrem znenia pracovnej zmluvy, faktory, akými sú napríklad spôsob, akým boli predtým v praxi realizované podobné zmluvy tohto druhu uzatvorené medzi zamestnávateľom a predmetným pracovníkom, alebo všeobecnejšie, povaha činností vykonávaných predmetným podnikom,(20) pokiaľ tieto faktory môžu objasniť skutočnú povahu predmetnej pracovnej činnosti alebo inak svedčiť o zneužívaní.

66.      Z toho taktiež vyplýva, že ak sa na základe tohto posúdenia zistí, že napriek zneniu predloženej pracovnej zmluvy je okamžite zrejmé, že predmetný zamestnanec nespĺňa jednu z podmienok na uplatnenie konkrétneho ustanovenia nariadenia č. 1408/71 – akou je napríklad podmienka, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, že na účely uplatnenia článku 14 ods. 2 písm. b) bodu i) nariadenia musí byť pracovná činnosť vykonávaná v členskom štáte, v ktorom má zamestnanec bydlisko –, toto ustanovenie nemožno uplatniť.

67.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby druhou časťou odpovede, ktorú je potrebné poskytnúť vnútroštátnemu súdu, bolo, že na to, aby bolo možné na účely vydania osvedčenia E 101 určiť, či sa na situáciu osoby vzťahuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) alebo článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71, je potrebné vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie týchto pravidiel s cieľom zabezpečiť, aby v situácii predmetného pracovníka skutočne boli splnené relevantné podmienky v zmysle týchto pravidiel. Toto posúdenie je potrebné vykonať predovšetkým na základe pracovnej zmluvy, no možno zohľadniť aj ďalšie relevantné faktory, akými sú napríklad spôsob, akým boli predtým v praxi realizované podobné zmluvy tohto druhu uzatvorené medzi zamestnávateľom a predmetným pracovníkom, alebo všeobecnejšie povaha činností vykonávaných predmetným podnikom. Ak sa potom zistí, že napriek zneniu pracovnej zmluvy situácia osoby v skutočnosti zjavne nezodpovedá podmienkam na uplatnenie konkrétneho ustanovenia nariadenia č. 1408/71 – akým je napríklad článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) alebo článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) – toto ustanovenie nemožno uplatniť.

V –    Návrh

68.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky predložene zo strany Sąd Apelacyjny odpovedal takto:

–        Pojem „osoba obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ v zmysle prvej vety článku 14 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení vyplývajúcom z nariadenia Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006 (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na osobu, ktorá počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje jedna a tá istá pracovná zmluva uzatvorená s jedným zamestnávateľom, a v rámci tejto zmluvy nevykonáva pracovné úlohy súčasne alebo súbežne, ale v rámci po sebe nasledujúcich období na území aspoň dvoch členských štátov, pričom obdobie nepretržitej práce v každom členskom štáte nesmie presahovať lehotu 12 mesiacov,

–        na to, aby bolo možné na účely vydania osvedčenia E 101 určiť, či sa na situáciu osoby vzťahuje článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) alebo článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) nariadenia č. 1408/71, je potrebné vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie týchto pravidiel s cieľom zabezpečiť, aby v situácii predmetného pracovníka skutočne boli splnené relevantné podmienky v zmysle týchto pravidiel. Toto posúdenie je potrebné vykonať predovšetkým na základe pracovnej zmluvy, no možno zohľadniť aj ďalšie relevantné faktory, akými sú napríklad spôsob, akým boli predtým v praxi realizované podobné zmluvy tohto druhu uzatvorené medzi zamestnávateľom a predmetným pracovníkom, alebo všeobecnejšie povaha činností vykonávaných predmetným podnikom. Ak sa potom zistí, že napriek zneniu pracovnej zmluvy situácia osoby v skutočnosti zjavne nezodpovedá podmienkam na uplatnenie konkrétneho ustanovenia nariadenia č. 1408/71 – akým je napríklad článok 14 ods. 2 písm. b) bod i) alebo článok 14 ods. 2 písm. b) bod ii) –, toto ustanovenie nemožno uplatniť.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Ú. v. ES L 28, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3.

3 –      Ú. v. EÚ L 392, s. 1.

4 –      Nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 74, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 83), v znení uplatniteľnom v relevantnom čase.

5 –      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 10. februára 2000, FTS, C-202/97, Zb. s. I-883, bod 45.

6 – Pozri okrem iného rozsudky z 20. mája 2008, Bosman, C-352/06, Zb. s. I-3827, bod 16; FTS, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 20; zo 16. februára 1995, Calle Grenzshop Andresen, C-425/93, Zb. s. I-269, bod 9; z 13. marca 1997, Huijbrechts, C-131/95, Zb. s. I-1409, bod 17, a z 11. júna 1998, Kuusijärvi, C-275/96, Zb. s. I-3419, bod 28.

7 –      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 9. novembra 2000, Plum, C-404/98, Zb. s. I-9379, body 14 a 15.

8 – Druhý prípad, ktorý sa predpokladal týmto ustanovením – spojitosť s niekoľkými podnikmi alebo niekoľkými zamestnávateľmi –, nie je v prejednávanom prípade relevantný.

9 – Je potrebné pripomenúť, že v kontexte výkladu iných ustanovení článku 14 nariadenia č. 1408/71, akým je najmä článok 14a ods. 1 a článok 14 ods. 1 písm. a), Súdny dvor dal v niektorých prípadoch do protikladu slovo „obvykle“ a slovo „dočasne“ alebo považoval slovo „obvykle“ za synonymum slova „zvyčajne“: pozri napríklad rozsudky Plum, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, body 20 a 21; FTS, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, body 22 a 23, a z 30. marca 2000, Banks a i., C-178/97, Zb. s. I-2005, bod 25.

10 –      Pozri rozsudok Calle Grenzshop Andresen, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 15.

11 – Pozri v tejto súvislosti okrem iného rozsudky Plum, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, body 19 a 20; FTS, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, body 28 a 29, a zo 17. decembra 1970, Manpower, 35/70, Zb. s. 1251, bod 10.

12 –      Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 71).

13 –      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, s. 1).

14 – Pozri v tejto súvislosti okrem iného rozsudky Plum, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, body 19 a 20; pozri taktiež rozsudok Calle Grenzshop Andresen, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, body 9 až 11.

15 –      V tejto súvislosti porovnaj s rozsudkom z 12. júla 1973, Hakenberg, 13/73, Zb. s. 935, bod 19.

16 – Ako v tejto súvislosti správne poznamenala belgická vláda, považovať po sebe nasledujúce a samostatné zmluvné vzťahy, akými sú tie, ktoré tvoria skutkové okolnosti prejednávaného prípadu, na účely uplatnenia článku 14 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 za jeden trvalý zmluvný vzťah, by v skutočnosti znamenalo a posteriori striedanie, t. j. po sebe nasledujúcu zmenu povahy výkonu práce, čo by sa v skutočnosti zdalo byť umelé a mohlo by to viesť k formám zneužívania a obchádzania.

17 –      Pozri rozsudky Banks. a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 38, a FTS, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 38.

18 –      V tomto kontexte porovnaj s rozsudkom Banks a i., už citovaným v poznámke pod čiarou 9, body 40 a 53.

19 –      Porovnaj s rozsudkami FTS, už citovaným v poznámke pod čiarou 5, bod 55, a Banks a i., už citovaným v poznámke pod čiarou 9, bod 43.

20 –      V tejto súvislosti porovnaj s rozsudkom FTS, už citovaným v poznámke pod čiarou 5, body 42 a 43.