Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 15. februára 2017 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb kapitálu – Článok 64 ZFEÚ – Pohyb kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín zahrňujúci poskytovanie finančných služieb – Finančné aktíva na švajčiarskom bankovom účte – Rozhodnutie o dodatočnom vymáhaní – Lehota na dodatočné vymáhanie – Predĺženie lehoty na dodatočné vymáhanie v prípade majetku nachádzajúceho sa mimo členského štátu miesta bydliska“

Vo veci C-317/15,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) z 10. apríla 2015 a doručený Súdnemu dvoru 26. júna 2015, ktorý súvisí s konaním:

X

proti

Staatssecretaris van Financiën,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: C. Vajda (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu deviatej komory, sudcovia K. Jürimäe a C. Lycourgos,

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        holandská vláda, v zastúpení: M. L. Noort, M. K. Bulterman, a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,

–        talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. M. De Socio, avvocato dello Stato,

–        Európska komisia, v zastúpení: W. Roels a C. Soulay, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 64 ods. 1 ZFEÚ.

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X, fyzickou osobou, a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník ministerstva financií, Holandsko) vo veci rozhodnutia o dodatočnom vymáhaní dane z príjmov a poistného v systéme sociálneho zabezpečenia za roky 1998 až 2006.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Článok 1 ods. 1 smernice Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy [článok zrušený Amsterdamskou zmluvou] (Ú. v. ES L 178, 1988, s. 5; Mim. vyd. 10/001, s. 10) znie:

„Bez toho, aby tým boli dotknuté nasledujúce ustanovenia, musia členské štáty odstrániť obmedzenia pohybu kapitálu platné pre tuzemcov [rezidentov – neoficiálny preklad] členských štátov. Aby sa zjednodušilo vykonávanie tejto smernice, pohyb kapitálu sa klasifikuje v súlade s nomenklatúrou v prílohe I.“

4        Medzi pohybmi kapitálu uvedených v prílohe I smernice 88/361 sa v jej časti VI uvádzajú „operácie s bežnými a vkladovými účtami vo finančných inštitúciách“, ktoré zahŕňajú najmä „operácie vykonávané tuzemcami [rezidentmi – neoficiálny preklad] so zahraničnými finančnými inštitúciami“.

 Holandské právo

5        Článok 16 Algemene Wet inzake rijksbelastingen (všeobecný zákon o štátnych daniach, ďalej len „AWR“) znie:

„1.      V prípade akejkoľvek domnienky, že nesprávne nebola vyrubená žiadna daň, alebo že bola stanovená príliš nízka daň,… môže inšpektor dodatočne vymáhať nevyrubené dane…

…

3.      Oprávnenie vydať rozhodnutie o dodatočnom vymáhaní dane zaniká uplynutím piatich rokov od okamihu vzniku daňového dlhu. …

4.      V prípade, že pre zdaniteľný majetok, nachádzajúci sa alebo vzniknutý v cudzine, bola stanovená veľmi nízka suma dane, právo na dodatočné vymáhanie dane zaniká odlišne od odseku 3 prvej vety, a to po dvanástich rokoch od okamihu vzniku daňového dlhu.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

6        V máji 2002 bola podaná sťažnosť z dôvodu porušenia Wet toezicht effectenverkeer (zákon o dohľade nad pohybom cenných papierov). V dôsledku toho bolo začaté trestné vyšetrovanie, v rámci ktorého bol X opakovane vypočutý.

7        X listom z 13. januára 2009 poskytol holandským daňovým orgánom informácie týkajúce sa účtu vedeného pod kódovým číslom, ktorý mal v bankovej inštitúcii vo Švajčiarsku do začiatku roka 2004, ako aj účtu, ktorý mal v bankovej inštitúcii v Luxembursku od začiatku toho istého roka, a ktorý neuviedol vo svojich daňových priznaniach vypracovaných pre roky predchádzajúce tomuto listu.

8        Dňa 27. júla 2010 Officier van Justitie (prokurátor, Holandsko) odovzdal daňovým orgánom výsledky vyšetrovania. Dňa 30. novembra 2010 bolo na obdobie rokov 1998 až 2006 uplatnené dodatočné vymáhanie dane.

9        X podal proti tomuto dodatočnému vymáhaniu dane žalobu na Rechtbank te Breda (Okresný súd Breda, Holandsko). Uvedený súd rozsudkom z 12. septembra 2012 konštatoval, že pri uplatnení predĺženej lehoty na dodatočné vymáhanie v zmysle článku 16 ods. 4 AWR neboli rozhodnutia o dodatočnom vymáhaní vydané do roku 2004 prijaté s požadovanou starostlivosťou v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 11. júna 2009, X a Passenheim-van Schoot (C-155/08 a C-157/08, ECLI:EU:C:2009:386). Ten istý súd však na základe doložky „standstill“ uvedenej v článku 64 ods. 1 ZFEÚ rozhodol, že voľný pohyb kapitálu, a teda aj judikatúra vyplývajúca z tohto rozsudku sa v tejto súvislosti neuplatní, pretože sa dodatočné vymáhanie dane týkalo švajčiarskeho bankového účtu. Z týchto dôvodov potvrdil rozhodnutia o dodatočnom vymáhaní dane v súvislosti s rokmi do roku 2003 vrátane, s výnimkou opravy týkajúcej sa rozdelenia príjmov medzi X a jeho manželku, a dodatočné vymáhanie za rok 2004 znížil na výšku dane, ktorá sa vzťahuje na luxemburský bankový účet.

10      Daňový inšpektor podal proti rozsudku Rechtbank te Breda (Okresný súd Breda) odvolanie na Gerechtshof te ’s-Hertogenbosch (Odvolací súd ’s-Hertogenbosch, Holandsko), pokiaľ sa tento rozsudok týkal dodatočného vymáhania dane v súvislosti s rokom 2004, pričom sa bránil, že nebola preukázaná požadovaná starostlivosť. X podal na Gerechtshof te ’s-Hertogenbosch (Odvolací súd ’s-Hertogenbosch) vzájomné odvolanie proti tomuto rozsudku v rozsahu, v akom sa týkal dodatočného vymáhania vypracovaného pre všetky roky, ktoré sú predmetom sporu pred Rechtbank te Breda (Okresný súd Breda), a v tejto súvislosti poprel, že doložka „standstill“ uvedená v článku 64 ods. 1 ZFEÚ vedie k tomu, že voľný pohyb kapitálu sa neuplatní v tom rozsahu, v akom sa dodatočné vymáhanie malo vzťahovať na švajčiarsky bankový účet.

11      Gerechtshof te ’s-Hertogenbosch (Odvolací súd ’s-Hertogenbosch) zamietol hlavné odvolanie podané daňovým inšpektorom ako nedôvodné. Pokiaľ ide o vzájomné odvolanie, ktoré podal X, uvedený súd rozhodol, že je neprípustné v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutí o dodatočnom vymáhaní dane v súvislosti s rokmi do roku 2003 vrátane, ako aj s rokmi 2005 a 2006, ale konštatoval, že je dôvodné v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia o dodatočnom vymáhaní dane za rok 2004. Uvedený súd v tejto súvislosti konštatoval, že na dodatočné vymáhanie dane týkajúce sa švajčiarskeho bankového účtu sa v plnom rozsahu vzťahovala judikatúra vyplývajúca z rozsudku Súdneho dvora z 11. júna 2009, X a Passenheim-van Schoot (C-155/08 a C-157/08, ECLI:EU:C:2009:386). Podľa tohto istého súdu článok 64 ods. 1 ZFEÚ nie je uplatniteľný na vec samu, pretože v článku 16 ods. 4 AWR sa stanovuje všeobecná úprava, ktorú možno uplatniť aj v prípadoch, ktoré nesúvisia s priamymi investíciami, poskytovaním finančných služieb alebo so vstupom cenných papierov na kapitálové trhy, čo sú kategórie výslovne uvedené v článku 64 ods. 1 ZFEÚ.

12      X a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník ministerstva financií) podali proti rozsudku Gerechtshof te ’s-Hertogenbosch (Odvolací súd ’s-Hertogenbosch) kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska). Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník ministerstva financií) tvrdí, že Gerechtshof te ’s-Hertogenbosch (Odvolací súd ’s-Hertogenbosch) sa nesprávne domnieval, že článok 64 ods. 1 ZFEÚ sa nevzťahuje na také opatrenia, ako je dodatočné vymáhanie uplatňované na príjmy zo švajčiarskeho bankového účtu za rok 2004 s uplatnením lehoty na dodatočné vymáhanie uvedenej v článku 16 ods. 4 AWR.

13      Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) má pochybnosti, pokiaľ ide po prvé o otázku, či vecnú pôsobnosť článku 64 ods. 1 ZFEÚ vymedzuje predmet príslušných vnútroštátnych právnych noriem alebo či je vymedzená transakciami, ktoré tieto vnútroštátne právne predpisy obmedzujú. V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že odkaz na „uplatnenie“ obmedzení uvedený v článku 64 ods. 1 ZFEÚ sa javí ako argument v prospech tohto posledného uvedeného výkladu. Okrem toho sa domnieva, že prvý výklad by mohol viesť k tomu, že toto ustanovenie bude zbavené podstatnej časti svojho potrebného účinku. Na druhej strane poznamenáva, že argument v prospech prvého uvedeného výkladu možno nájsť v rozsudku Súdneho dvora zo 14. decembra 1995, Sanz de Lera a i. (C-163/94, C-165/94 a C-250/94, EU:C:1995:451). Súdny dvor v tomto rozsudku konštatoval, že úprava, ktorá vo všeobecnosti platí pre každý vývoz mincí, bankoviek a šekov na doručiteľa, vrátane vývozu, ktorý v tretích krajinách nesúvisí s priamymi investíciami, poskytovaním finančných služieb alebo vstupom cenných papierov na kapitálové trhy, nespadá pod článok 73 C ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 64 ods. 1 ZFEÚ).

14      Po druhé Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) vyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či sa článok 64 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že sa týka len vnútroštátneho práva, ktoré platí pre poskytovateľa finančných služieb a upravuje podmienky alebo spôsoby tohto poskytovania služieb. V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že vo veci, ktorá bola v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania prejednávaná a v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. mája 2015, Wagner-Raith (C-560/13, EU:C:2015:347), sa vnútroštátny súd a Komisia vyslovili v prospech takého výkladu. Na druhej strane konštatoval, že v neprospech uvedeného výkladu možno uviesť, že znenie článku 64 ods. 1 ZFEÚ preň neposkytuje nijaký nepriamy dôkaz a skutočný význam tohto ustanovenia by preto bol veľmi obmedzený.

15      A napokon po tretie Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) si kladie otázku, či sa na uplatnenie článku 16 ods. 4 AWR so zreteľom na účet, ktorý má X v banke vo Švajčiarsku, vzťahuje výraz „obmedzenia pohybu kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín v súvislosti s poskytovaním finančných služieb“ uvedený v článku 64 ods. 1 ZFEÚ. V tejto súvislosti poznamenal, že hoci možno vedenie účtu cenných papierov považovať za finančnú službu so zreteľom na rozsudok z 11. júna 2009, X a Passenheim-van Schoot (C-155/08 a C-157/08, EU:C:2009:368), tento rozsudok sa týka výkladu článkov 49 a 56 ES (teraz články 56 a 63 ZFEÚ) a možno pochybovať o tom, že článok 64 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať rovnakým spôsobom.

16      Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Vzťahuje sa zásada uplatňovania obmedzení vo vzťahu k tretím krajinám, ktorá je zakotvená v článku 64 ods. 1 ZFEÚ, aj na uplatnenie obmedzení, ktoré existujú na základe vnútroštátnej úpravy, ako je predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, ktorú možno uplatniť aj v prípadoch nesúvisiacich s priamymi investíciami, poskytovaním finančných služieb alebo so vstupom cenných papierov na kapitálové trhy?

2.      Vzťahuje sa zásada uplatňovania obmedzení voľného pohybu kapitálu, ktorá je zakotvená v článku 64 ods. 1 ZFEÚ, v súvislosti s poskytovaním finančných služieb aj na obmedzenia, ako je uvedená predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie, ktoré sa netýkajú poskytovateľov služieb a neupravujú ani podmienky a spôsob poskytovania služieb?

3.      ‚Pohyb kapitálu v súvislosti s poskytovaním finančných služieb‘ v zmysle článku 64 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa aj prípad, o aký ide vo veci samej, keď si rezident jedného členského štátu otvoril účet (cenných papierov) v bankovej inštitúcii mimo Únie, a je pritom relevantné, či a v prípade kladnej odpovede v akej miere uvedená banková inštitúcia vykonáva v tomto rámci činnosť pre majiteľa účtu?“

 O prejudiciálnych otázkach

 Úvodné poznámky

17      Prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu článku 64 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého článok 63 ZFEÚ nebráni tomu, aby sa uplatňovali obmedzenia vo vzťahu k tretím krajinám, ktoré platia vo vnútroštátnom práve alebo v práve Únie k 31. decembru 1993 z hľadiska pohybu kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín týkajúcich sa priamych investícií, vrátane investícií do nehnuteľného majetku, usadenia sa, poskytovania finančných služieb alebo vstupu cenných papierov na kapitálové trhy.

18      Na jednej strane treba uviesť, že tieto otázky vychádzajú z domnienky, že právna úprava predmetná vo veci samej, ktorá stanovuje predĺženú lehotu na dodatočné vymáhanie, je obmedzením pohybu kapitálu v zmysle článku 63 ZFEÚ.

19      Na druhej strane z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že táto právna úprava nadobudla účinnosť 8. júna 1991. Uvedená právna úprava bola teda uplatniteľná pred 31. decembrom 1993, čo je dátum stanovený v článku 64 ods. 1 ZFEÚ, a preto spĺňa časové kritérium uvedené v tomto ustanovení.

 O prvej otázke

20      Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 64 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje obmedzenie pohybu kapitálu uvedeného v tomto ustanovení, akým je predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, ak toto obmedzenie možno uplatniť tiež v prípadoch nesúvisiacich s priamymi investíciami, usadením sa, poskytovaním finančných služieb alebo so vstupom cenných papierov na kapitálové trhy.

21      V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že zo znenia článku 64 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje výnimku zo zákazu uvedeného v článku 63 ods. 1 ZFEÚ na „uplatňovanie“ obmedzení vo vzťahu k tretím krajinám, ktoré platia vo vnútroštátnom práve k 31. decembru 1993 z hľadiska pohybu kapitálu, ak zahŕňa priame investície, usadenie sa, poskytovanie finančných služieb alebo vstup cenných papierov na kapitálové trhy. Uplatniteľnosť článku 64 ods. 1 ZFEÚ teda nezávisí od predmetu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá obsahuje také obmedzenia, ale od jej účinku. Toto ustanovenie je uplatniteľné v rozsahu, v akom táto vnútroštátna právna úprava zavádza obmedzenie pohybu kapitálu, ktorý zahŕňa priame investície, usadenie sa, poskytovanie finančných služieb alebo vstup cenných papierov na kapitálové trhy. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že uvedená právna úprava môže byť uplatniteľná aj v iných prípadoch, nebráni uplatniteľnosti článku 64 ods. 1 ZFEÚ za okolností, na ktoré sa vzťahuje.

22      Po druhé tento výklad je potvrdený judikatúrou Súdneho dvora. Rozhodol totiž, že obmedzenie pohybu kapitálu, akým je menej výhodné daňové zaobchádzanie s dividendami zahraničného pôvodu, patrí do pôsobnosti článku 64 ods. 1 ZFEÚ, keďže sa týka účastí nadobudnutých s cieľom vytvorenia alebo udržania trvalých a priamych hospodárskych prepojení medzi akcionárom a danou spoločnosťou a umožňujúcich tomuto akcionárovi účinne sa zúčastňovať na riadení tejto spoločnosti alebo jej kontrole (rozsudok z 24. novembra 2016, SECIL, C-464/14, EU:C:2016:896, bod 78 a citovaná judikatúra). Podľa Súdneho dvora takisto obmedzenie patrí do pôsobnosti článku 64 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenie pohybu kapitálu, ktorý obsahuje priame investície, pokiaľ sa toto obmedzenie vzťahuje na investície akejkoľvek povahy, ktoré vynakladajú fyzické alebo právnické osoby a ktoré slúžia na vytvorenie alebo udržanie trvalých a priamych prepojení medzi osobou poskytujúcou kapitál a podnikom, ktorému sa kapitál poskytuje na účely vykonávania jeho hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2008, Orange European Smallcap Fund, C-194/06, EU:C:2008:289, bod 102). Z týchto rozsudkov a konkrétne výrazov „v rozsahu, v akom“ a „pokiaľ“ vyplýva, že pôsobnosť článku 64 ods. 1 ZFEÚ nezávisí od špecifického predmetu vnútroštátneho obmedzenia, ale od jeho účinku na pohyb kapitálu uvedený v tomto ustanovení.

23      Tento výklad článku 64 ods. 1 ZFEÚ nespochybňuje rozsudok zo 14. decembra 1995, Sanz de Lera a i. (C-163/94, C-165/04 a C-250/94, EU:C:1995:451) citovaný vnútroštátnym súdom. Je pravda, že Súdny dvor po tom, čo v bode 33 tohto rozsudku spresnil, že samotný vecný vývoz platobných prostriedkov nemožno považovať za pohyb kapitálu, v bodoch 35 a 36 tohto rozsudku konštatoval, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vo všeobecnosti platí pre každý vývoz mincí, bankoviek a šekov na doručiteľa, vrátane vývozu, ktorý v tretích krajinách nesúvisí s priamymi investíciami, vrátane investícií do nehnuteľného majetku, usadenia sa, poskytovania finančných služieb alebo vstupu cenných papierov na kapitálové trhy, nespadá pod článok 73 C ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 64 ods. 1 ZFEÚ). Súdny dvor v bode 37 toho istého rozsudku však dospel k záveru, že členské štáty majú právomoc overiť povahu a uskutočnenie predmetných transakcií alebo prevodov, aby zistili, či sa takéto prevody nepoužívajú na účely pohybu kapitálu, ktorý je práve predmetom obmedzení povolených článkom 73 C ods. 1 Zmluvy ES. Z rozsudku zo 14. decembra 1995, Sanz de Lera a i. (C-163/94, C-165/94 a C-250/94, EU:C:1995:451) vyplýva, že členské štáty sa môžu dovolávať článku 64 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ sa vnútroštátna právna úprava uplatní na pohyb kapitálu uvedený v tomto ustanovení.

24      Po tretie treba uviesť, že výklad, podľa ktorého je článok 64 ods. 1 ZFEÚ uplatniteľný iba v prípade, že sa dotknutá vnútroštátna právna úprava týka výlučne pohybu kapitálu uvedeného v tomto ustanovení, by bol v rozpore s potrebným účinkom tohto ustanovenia. Ako totiž poznamenala holandská vláda v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, takýto výklad by v konečnom dôsledku nútil členské štáty, aby v záujme využitia možnosti uplatniť obmedzenia uvedené v článku 64 ods. 1 ZFEÚ zmenili svoje vnútroštátne právne predpisy pred 1. januárom 1994 tak, aby ich čo najpresnejšie prispôsobili rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia.

25      Na prvú otázku treba teda odpovedať, že článok 64 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje obmedzenie pohybu kapitálu uvedeného v tomto ustanovení, akým je predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, aj keď toto obmedzenie možno uplatniť tiež v prípadoch nesúvisiacich s priamymi investíciami, usadením sa, poskytovaním finančných služieb alebo so vstupom cenných papierov na kapitálové trhy.

 O tretej otázke

26      Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať pred druhou otázkou, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či otvorenie účtu cenných papierov rezidentom členského štátu v bankovej inštitúcii mimo Únie, o aké ide vo veci samej, spadá pod pojem pohyb kapitálu, ktorý zahŕňa poskytovanie finančných služieb v zmysle článku 64 ods. 1 ZFEÚ.

27      V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že vzhľadom na to, že v Zmluve o FEÚ nie je vymedzený pojem „pohyb kapitálu“, Súdny dvor priznal nomenklatúre uvedenej v prílohe I smernice 88/361 orientačný charakter, pričom podľa toho, čo bolo pripomenuté v úvodnej časti tejto prílohy, zoznam, ktorý obsahuje, nie je taxatívny (rozsudok z 21. mája 2015, Wagner-Raith, C-560/13, EU:C:2015:347, bod 23 a citovaná judikatúra). Ako poznamenala Komisia vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, táto príloha v časti VI uvádza „operácie s bežnými a vkladovými účtami vo finančných inštitúciách“, ktoré zahŕňajú najmä „operácie vykonávané tuzemcami [rezidentmi – neoficiálny preklad] so zahraničnými finančnými inštitúciami“. Otvorenie účtu cenných papierov v bankovej inštitúcii, o aké ide vo veci samej, teda patrí do pojmu „pohyb kapitálu“.

28      Po druhé Súdny dvor rozhodol, že aby mohlo vnútroštátne opatrenie spadať pod výnimku stanovenú v článku 64 ods. 1 ZFEÚ, musí sa vzťahovať na pohyb kapitálu, ktorý má skutočnú úzku väzbu s poskytovaním finančných služieb, čo vyžaduje, aby existovala príčinná súvislosť medzi pohybom kapitálu a poskytovaním finančných služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, Wagner-Raith, C-560/13, EU:C:2015:347, body 43 a 44).

29      V tejto súvislosti treba uviesť, že pohyb kapitálu, ktorý je základom otvorenia účtu cenných papierov v bankovej inštitúcii, znamená poskytovanie finančných služieb. Na jednej strane je totiž nesporné, že táto vykonáva pre majiteľa tohto účtu služby spočívajúce v spravovaní uvedeného účtu, ktoré treba považovať za poskytovanie finančných služieb.

30      Na druhej strane existuje príčinná súvislosť medzi dotknutými pohybmi kapitálu a poskytovaním finančných služieb za predpokladu, že majiteľ svoj kapitál uloží na účet cenných papierov z dôvodu, aby ako protihodnotu prijímal služby spočívajúce v spravovaní zo strany bankovej inštitúcie. V situácii, akou je situácia vo veci samej, existuje dostatočne úzka súvislosť medzi pohybom kapitálu a poskytovaním finančných služieb.

31      Z toho vyplýva, že na tretiu otázku treba odpovedať, že otvorenie účtu cenných papierov rezidentom členského štátu v bankovej inštitúcii mimo Únie, o aké ide vo veci samej, spadá pod pojem pohyb kapitálu, ktorý zahŕňa poskytovanie finančných služieb v zmysle článku 64 ods. 1 ZFEÚ.

 O druhej otázke

32      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či možnosť uplatniť obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajúceho poskytovanie finančných služieb, ktorú členským štátom priznáva článok 64 ods. 1 ZFEÚ, platí aj pre tie obmedzenia, ktoré tak, ako predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, sa netýkajú poskytovateľa služieb a ani podmienok a spôsobu poskytovania služieb.

33      V tejto súvislosti treba uviesť, že rozhodujúce kritérium na účely uplatnenia článku 64 ods. 1 ZFEÚ sa týka príčinnej súvislosti existujúcej medzi pohybom kapitálu a poskytovaním finančných služieb a nie osobnej pôsobnosti sporného vnútroštátneho opatrenia alebo jeho vzťahu s poskytovateľom skôr než s adresátom takýchto služieb. Pôsobnosť tohto ustanovenia je totiž definovaná odkazom na kategórie pohybu kapitálu, na ktoré sa môžu vzťahovať obmedzenia (rozsudok z 21. mája 2015, Wagner-Raith, C-560/13, EU:C:2015:347, bod 39).

34      V dôsledku toho okolnosť, že vnútroštátne opatrenie sa týka v prvom rade investora a nie poskytovateľa finančnej služby, nebráni tomu, aby toto opatrenie patrilo do pôsobnosti článku 64 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 21. mája 2015, Wagner-Raith, C-560/13, EU:C:2015:347, bod 40). Rovnako tak okolnosť, že vnútroštátne opatrenie nesúvisí s podmienkami a spôsobmi poskytovania finančnej služby, nebráni tomu, aby toto opatrenie patrilo do pôsobnosti tohto ustanovenia.

35      Z toho vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať, že možnosť uplatniť obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajúceho poskytovanie finančných služieb, ktorú členským štátom priznáva článok 64 ods. 1 ZFEÚ, platí aj pre tie obmedzenia, ktoré tak, ako predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, sa netýkajú poskytovateľa služieb a ani podmienok a spôsobu poskytovania služieb.

 O trovách

36      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

1.      Článok 64 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje obmedzenie pohybu kapitálu uvedeného v tomto ustanovení, akým je predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, aj keď toto obmedzenie možno uplatniť tiež v prípadoch nesúvisiacich s priamymi investíciami, usadením sa, poskytovaním finančných služieb alebo so vstupom cenných papierov na kapitálové trhy.

2.      Otvorenie účtu cenných papierov rezidentom členského štátu v bankovej inštitúcii mimo Európskej únie, o aké ide vo veci samej, spadá pod pojem pohyb kapitálu, ktorý zahŕňa poskytovanie finančných služieb v zmysle článku 64 ods. 1 ZFEÚ.

3.      Možnosť uplatniť obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajúceho poskytovanie finančných služieb, ktorú členským štátom priznáva článok 64 ods. 1 ZFEÚ, platí aj pre tie obmedzenia, ktoré tak, ako predĺžená lehota na dodatočné vymáhanie vo veci samej, sa netýkajú poskytovateľa služieb a ani podmienok a spôsobu poskytovania služieb.

Podpisy

*      Jazyk konania: holandčina.