Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 30. apríla 2020 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 63 ZFEÚ – Voľný pohyb kapitálu – Daň z finančných transakcií – Transakcie týkajúce sa derivátov, ktorých podkladovým aktívom je cenný papier vydaný spoločnosťou, ktorá je rezidentom členského štátu zdanenia – Daň splatná bez ohľadu na miesto uzatvorenia transakcie – Administratívne a vykazovacie povinnosti“

Vo veci C-565/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Commissione tributaria regionale per la Lombardia (Regionálna daňová komisia v Lombardsku, Taliansko) z 2. júla 2018 a doručený Súdnemu dvoru 6. septembra 2018, ktorý súvisí s konaním:

Société Générale SA

proti

Agenzia delle Entrate – Direzione Regionale Lombardia Ufficio Contenzioso,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory A. Arabadžiev, sudcovia P. G. Xuereb a T. von Danwitz (spravodajca),

generálny advokát: G. Hogan,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Société Générale SA, v zastúpení: D. Conti, C. Romano, avvocati, a M. Gusmeroli, dottore commercialista,

–        talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–        Európska komisia, v zastúpení: W. Roels a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. novembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18, 56 a 63 ZFEÚ.

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Société Générale SA (ďalej len „Société Générale“) a Agenzia delle Entrate – Direzione Regionale Lombardia Ufficio Contenzioso (Daňový úrad – Regionálne riaditeľstvo Lombardsko, sporové oddelenie, Taliansko, ďalej len „daňová správa“) vo veci žiadosti o vrátenie dane z finančných transakcií, ktorých predmetom sú finančné deriváty, ktorú zaplatila Société Générale.

 Talianske právo

3        Článok 1 legge n. 228 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (Legge di stabilità 2013) [zákon č. 228 o tvorbe ročného a viacročného štátneho rozpočtu (zákon o finančnej stabilite z roku 2013)] z 24. decembra 2012 (GURI č. 302 z 29. decembra 2012, riadna príloha č. 212, s. 1, ďalej len „zákon č. 228/2012“), vo svojich odsekoch 491, 492 a 494 stanovuje:

„491.      Prevod vlastníctva akcií a iných podielových finančných nástrojov…, ktoré vydali spoločnosti so sídlom na území Talianska, ako aj prevod vlastníctva cenných papierov, ktoré uvedené nástroje zastupujú, sú bez ohľadu na štát, v ktorom má vydávajúci subjekt sídlo, predmetom dane z finančných transakcií vo výške 0,2 % hodnoty transakcie. Uvedená daň sa vzťahuje aj na prevod vlastníctva akcií vyplývajúci z konverzie dlhopisov. … Daň je splatná bez ohľadu na miesto uskutočnenia transakcie a na štát, v ktorom sú zmluvné strany rezidentmi. …

492.      Transakcie s finančnými derivátmi…, ktorých podkladom je prevažne jeden alebo viacero finančných nástrojov podľa odseku 491 alebo ktorých hodnota prevažne závisí od jedného alebo viacerých finančných nástrojov uvedených v rovnakom odseku, ako i transakcie s cennými papiermi…, ktoré umožňujú nadobudnúť alebo predať najmä jeden alebo viaceré finančné nástroje podľa odseku 491 alebo ktoré zahŕňajú platbu v hotovosti určenú najmä podľa jedného alebo viacerých finančných nástrojov uvedených v predchádzajúcom odseku vrátane warrantov, krytých warrantov a certifikátov, sú v čase ich uskutočnenia predmetom pevne určenej dane stanovenej podľa typu finančného nástroja a hodnoty zmluvy v súlade s tabuľkou 3 v prílohe k tomuto zákonu. Táto daň je splatná bez ohľadu na miesto uskutočnenia transakcie a na štát, v ktorom sú zmluvné strany rezidentmi. V prípade, že transakcie uvedené v prvej vete tiež počítajú pri vyrovnaní s prevodom akcií alebo iných podielových finančných nástrojov, je prevod vlastníckeho práva k takýmto finančným nástrojom, ku ktorému dochádza pri vyrovnaní, rovnako predmetom dane v súlade so zmluvnými podmienkami a v rozsahu stanovenom v odseku 491. …

…

494.      Daň stanovenú v odseku 491 zaplatí nadobúdateľ; daň stanovená v odseku 492 sa zaplatí v pomere určenom zmluvnými stranami transakcie. Daň stanovená v odsekoch 491 a 492 sa neuplatňuje na subjekty, ktoré do rovnakých transakcií vstupujú ako sprostredkovatelia. V prípade prevodu vlastníctva akcií a finančných nástrojov uvedených v odseku 491 a tiež pri transakciách s finančnými nástrojmi uvedenými v odseku 492 zaplatí daň banka, trustové spoločnosti a investičné spoločnosti, ktoré majú povolenie na poskytovanie investičných služieb a iných odborných činností pre verejnosť,… a iné subjekty zúčastnené na vyššie uvedených transakciách vrátane sprostredkovateľov nerezidentov. V prípade, že na transakcii sa podieľa viacero subjektov uvedených v tretej vete tohto ustanovenia, daň zaplatí ten subjekt, ktorý priamo od nadobúdateľa alebo konečnej zmluvnej strany dostane pokyn na vykonanie. V ostatných prípadoch zaplatí daň daňovník. Sprostredkovatelia nerezidenti a iné subjekty, ktoré sa na transakcii zúčastňujú, môžu ustanoviť daňového zástupcu… zodpovedného za splnenie záväzkov súvisiacich s transakciami uvedenými v predchádzajúcich odsekoch, a to za rovnakých podmienok a v rovnakej miere zodpovednosti ako v prípade subjektu, ktorý nie je rezidentom. …“

4        Tabuľka 3 uvedená v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012, ktorého je prílohou, má názov „Tabuľka: daň z finančných transakcií uskutočnených prostredníctvom finančného nástroja (hodnota je pre každú zmluvnú stranu stanovená v eurách)“ a jej obsah je formulovaný takto:

Vnútroštátna hodnota zmluvy

(v tisícoch eur)

Finančný nástroj

0 – 2,5

2,5 – 5

5 – 10

10 – 50

50 – 100

100 – 500

500 – 1000

Viac ako 1000

Futuritné zmluvy, certifikáty, zaistené warranty a opčné zmluvy na výnos, opatrenia alebo ukazovatele súvisiace s akciami


0,01875


0,0375


0,075


0,375


0,75


3,75


7,5


15

Futuritné zmluvy, warranty, certifikáty, zaistené warranty a akciové opčné zmluvy


0,125


0,25


0,5


2,5


5


25


50


100

Akciové swapy a súvisiace výnosy, ukazovatele alebo opatrenia

Forwardová zmluva na akciu a súvisiace výnosy, ukazovatele alebo opatrenia

Finančné diferenčné zmluvy spojené s akciami a súvisiace výnosy, ukazovatele alebo opatrenia

Akýkoľvek iný cenný papier s hotovostným umorením určený podľa akcií a súvisiace výnosy, ukazovatele alebo opatrenia

Kombinácie vyššie uvedených zmlúv a cenných papierov


0,25


0,5


1


5


10


50


100


200


 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

5        Dňa 28. marca 2014 talianska pobočka spoločnosti Société Générale, spoločnosti so sídlom vo Francúzsku, predložila daňovému úradu daňové priznanie na účely dane z finančných transakcií zavedenej zákonom č. 228/2012. Toto daňové priznanie, v ktorom bola uvedená daň vo výške 55 207 eur, sa vzťahovalo na transakcie s finančnými derivátmi uvedenými v článku 1 ods. 492 tohto zákona, pričom šlo o transakcie uskutočnené francúzskou materskou spoločnosťou v priebehu zdaňovacieho obdobia 2013.

6        Société Générale požiadala 1. augusta 2014 daňový úrad o vrátenie súm zaplatených v tejto súvislosti, pričom tvrdila, že zákon č. 228/2012 je v rozsahu, v akom zakotvuje zdanenie finančných transakcií týkajúcich sa finančných derivátov, pri ktorých bol podkladový cenný papier vydaný subjektom so sídlom v Taliansku, v rozpore s talianskou Ústavou, najmä so zásadami formálnej rovnosti a platobnej schopnosti stanovenými v jej článkoch 3 a 53, ako aj v súlade s uplatniteľným medzinárodným obyčajovým právom, ktoré je súčasťou talianskeho práva podľa článku 10 tejto Ústavy, a s právom Únie, osobitne s článkami 18, 56 a 63 ZFEÚ.

7        Keďže daňový úrad neodpovedal, Société Générale podala 28. januára 2015 na Commissione tributaria provinciale di Milano (Provinčná daňová komisia Miláno, Taliansko) žalobu proti tomuto konkludentnému rozhodnutiu o zamietnutí, založenú na tých istých dôvodoch. Rozsudkom z 18. mája 2016 tento súd zamietol túto žalobu s odôvodnením, že zákon č. 228/2012 nie je ani protiústavný, ani v rozpore s právom Únie. Pokiaľ ide o ústavnosť článku 1 ods. 492 tohto zákona, uvedený súd sa domnieval, že existuje skutočný a objektívny vzťah hospodárskej povahy medzi rozhodujúcou udalosťou na účely dane zavedenej týmto ustanovením, teda dojednaním vedúcim k uzavretiu finančného derivátu, ktoré vyjadruje platobnú schopnosť, a talianskym štátom, ako aj neoddeliteľná väzba medzi hodnotou takéhoto nástroja a hodnotou cenného papiera, na ktorom je založený. Okrem toho zdaňovanie samotných transakcií týkajúcich sa cenných papierov by mohlo viesť k vyhýbaniu sa dani, pričom medzinárodná zásada teritoriality a daňovej suverenity nebude porušená. Pokiaľ ide o prípadnú nezlučiteľnosť uvedeného zákona s právom Únie, ten istý súd sa domnieval, že to tak nebolo vzhľadom na neexistenciu rozdielnych režimov zdanenia talianskych zdaniteľných osôb a zdaniteľných osôb usadených v iných členských štátoch.

8        Société Générale podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd Commissione tributaria regionale per la Lombardia (Regionálna daňová komisia v Lombardsku, Taliansko), pričom žiadala o vrátenie zaplatenej dane na základe tých istých tvrdení, aké uviedla na súde prvého stupňa, a subsidiárne o predloženie veci Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), ako aj na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru.

9        Vnútroštátny súd uvádza, že cieľom dane z finančných transakcií zavedenej v článku 1 ods. 491 až 500 zákona č. 228/2012 je zabezpečiť príspevok na verejné výdavky v rámci ich príslušných trhov pre subjekty vykonávajúce transakcie s finančnými nástrojmi spojenými s talianskym územím.

10      Tento súd poukazuje na symetriu medzi odsekmi 491 a 492 článku 1 tohto zákona, ktorý sa týka v prvom prípade akcií a podielových finančných nástrojov vydaných spoločnosťami so sídlom v Taliansku, ako aj cenných papierov predstavujúcich tieto nástroje, a v druhom prípade finančných derivátov, pri ktorých je podkladovým cenným papierom jedna alebo viac akcií alebo finančných nástrojov uvedených v odseku 491 tohto článku alebo ktorých hodnota súvisí s týmito akciami a nástrojmi, pričom tieto dva odseky stanovujú, že uvedená daň je splatná, a to síce podľa rôznych spôsobov výpočtu, ale bez ohľadu na miesto, kde sa transakcia uzavrie, alebo štát, ktorého sú zmluvné strany rezidentmi.

11      Vnútroštátny súd tiež uvádza, že každý finančný subjekt, ktorý uskutočňuje transakcie, ktorých predmetom sú takéto finančné deriváty, ťaží z hodnoty podkladového cenného papiera, ktorého existencia závisí od existencie talianskeho právneho poriadku, v rámci ktorého je regulované vydávanie tohto cenného papiera. Taliansky zákonodarca sa preto správne domnieval, že existuje neoddeliteľná hospodárska súvislosť medzi týmito nástrojmi a právnym poriadkom tohto členského štátu. Tento súd dodáva, že nesúhlasí s názorom spoločnosti Société Générale, podľa ktorého neexistuje územná súvislosť medzi daňou stanovenou v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012 a uvedeným právnym poriadkom.

12      Vnútroštátny súd sa však pýta, či je zákon č. 228/2012 v súlade so zásadami práva Únie v rozsahu, v akom ukladá daň, ako aj administratívne a vykazovacie povinnosti v súvislosti s transakciami uskutočnenými medzi subjektmi nerezidentmi prostredníctvom subjektov, ktoré sú tiež nerezidentmi, týkajúcimi sa finančných derivátov, ktorých podkladové cenné papiere vydala spoločnosť rezident, keďže plnenia týkajúce sa týchto podkladových cenných papierov podliehajú podobnej dani.

13      Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či daň stanovená v článku 1 ods. 491 a 492 zákona č. 228/2012 nemôže vytvárať, ako tvrdí Société Générale, diskrimináciu medzi zdaniteľnými osobami rezidentmi a nerezidentmi, ako aj prekážky slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu.

14      Za týchto podmienok Commissione tributaria regionale per la Lombardia (Regionálna daňová komisia v Lombardsku) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia články 18, 56 a 63 ZFEÚ vnútroštátnej úprave, ktorá bez ohľadu na to, ktorého štátu sú zmluvné strany a sprostredkovateľ rezidentmi, uplatňuje na finančné transakcie daň zaťažujúcu zmluvné strany transakcie vo výške pevne stanovenej sumy, ktorá sa zvyšuje podľa cenového rozpätia obchodovania a líši sa podľa typu obchodovaného nástroja a hodnoty zmluvy, pričom ide o daň, ktorá je splatná na základe skutočnosti, že predmetom zdanených transakcií je obchodovanie s derivátom, ktorého podkladom je cenný papier emitovaný spoločnosťou so sídlom v štáte, ktorý zaviedol túto daň?“

 O prejudiciálnej otázke

15      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 18, 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá ukladá daň, ako aj administratívne a vykazovacie povinnosti v súvislosti s finančnými transakciami týkajúcimi sa finančných derivátov stranám transakcie, a to bez ohľadu na miesto, kde sa transakcia uzavrie, alebo štát, ktorého sú tieto zmluvné strany a prípadný sprostredkovateľ zúčastnený na tejto transakcii rezidentmi, pokiaľ podkladovým cenným papierom týchto nástrojov je cenný papier vydaný spoločnosťou so sídlom v tomto členskom štáte.

16      Na úvod treba pripomenúť, že článok 18 ZFEÚ sa môže samostatne uplatniť len v situáciách upravených právom Únie, pre ktoré Zmluva nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie. Zmluva však stanovuje takéto osobitné pravidlo najmä v článku 56 ZFEÚ v oblasti slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2014, Strojírny Prostějov a ACO Industries Tábor, C-53/13 a C-80/13, EU:C:2014:2011, bod 32 a citovanú judikatúru) a v článku 63 ZFEÚ v oblasti voľného pohybu kapitálu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. septembra 2018, Patrício Teixeira, C-184/18, neuverejnené, EU:C:2018:694, body 15 a 16, ako aj citovanú judikatúru).

17      Po tomto spresnení, pokiaľ ide v prvom rade o slobodu uplatniteľnú na okolnosti sporu vo veci samej, vnútroštátny súd odkazuje na slobodu poskytovania služieb a voľný pohyb kapitálu.

18      V tejto súvislosti treba konštatovať, že právna úprava členského štátu, ktorá zdaňuje transakcie týkajúce sa finančných derivátov, akou je článok 1 ods. 492 zákona č. 228/2012, patrí do pôsobnosti voľného pohybu kapitálu, pokiaľ sa zdaňujú finančné transakcie, ktoré uskutočňujú pohyby kapitálu. Takáto právna úprava môže mať tiež vplyv na slobodné poskytovanie služieb, keďže môže mať vplyv na finančné služby, ktorých predmetom sú cenné papiere vydané spoločnosťami so sídlom v uvedenom členskom štáte a ktoré sú ponúkané v inom členskom štáte.

19      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak sa vnútroštátne opatrenie týka tak slobodného poskytovania služieb, ako aj voľného pohybu kapitálu, Súdny dvor ho v zásade skúma len vzhľadom na jednu z týchto dvoch slobôd, pokiaľ sa ukáže, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci je jedna zo slobôd druhoradá vo vzťahu k druhej a môže byť s ňou spojená [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. októbra 2006, Fidium Finanz, C-452/04, EU:C:2006:631, bod 34; z 26. mája 2016, NN (L) International, C-48/15, EU:C:2016:356, bod 39, a z 8. júna 2017, Van der Weegen a i., C-580/15, EU:C:2017:429, bod 25).

20      Za okolností veci samej sa zdá, že slobodné poskytovanie služieb je druhoradé vo vzťahu k voľnému pohybu kapitálu. Zákonné podmienky predmetnej dane, ktorá sa týka finančných transakcií, sa totiž uplatňujú bez ohľadu na to, či takáto transakcia zahŕňa poskytovanie služieb, alebo nie. Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta na prípadné obmedzujúce účinky, ktoré môžu vyplývať zo samotného zavedenia takejto dane, pričom neposkytol spresnenia týkajúce sa podmienok tejto dane, ktoré by sa mohli osobitne dotknúť takýchto plnení. Napokon podľa údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania Société Générale zaplatila uvedenú daň ako finančný subjekt, ktorý sa zúčastňuje na transakciách, o ktoré ide vo veci samej, pričom nebolo poskytnutých viac informácií v súvislosti s týmito transakciami a jej účasťou. Tento návrh predovšetkým neuvádza, z akého titulu a na aké účely boli uvedené transakcie dojednané.

21      Z toho vyplýva, že položenú otázku treba preskúmať z hľadiska voľného pohybu kapitálu.

22      Ďalej v súlade s judikatúrou Súdneho dvora opatrenia zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú opatrenia, ktoré sú spôsobilé odradiť nerezidentov od investovania v členskom štáte alebo odradiť rezidentov uvedeného členského štátu od investovania v iných štátoch (rozsudky z 10. februára 2011, Haribo Lakritzen Hans Riegel a Österreichische Salinen, C-436/08 a C-437/08, EU:C:2011:61, bod 50, a z 18. januára 2018, Jahin, C-45/17, EU:C:2018:18, bod 25, ako aj citovaná judikatúra).

23      V tejto súvislosti právo, ktoré členským štátom vyplýva z článku 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ, uplatniť príslušné ustanovenia ich daňových zákonov, ktoré rozlišujú daňovníkov podľa miesta bydliska alebo podľa miesta, kde investovali kapitál, predstavuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu kapitálu. Táto výnimka je sama obmedzená ustanoveniami článku 65 ods. 3 ZFEÚ, podľa ktorých vnútroštátne ustanovenia uvedené v odseku 1 tohto článku „nesmú byť prostriedkom pre svojvoľnú diskrimináciu alebo skryté obmedzovanie voľného pohybu kapitálu a platieb vymedzených v článku 63 [ZFEÚ]“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2018, Sofina a i., C-575/17, EU:C:2018:943, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).

24      Súdny dvor tiež rozhodol, že treba rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je podľa článku 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ prípustné, a diskrimináciou, ktorú zakazuje článok 65 ods. 3 ZFEÚ. Na to, aby sa mohla vnútroštátna daňová právna úprava považovať za zlučiteľnú s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa voľného pohybu kapitálu, je potrebné, aby sa rozdiel v zaobchádzaní týkal situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, alebo aby bol odôvodnený naliehavým dôvodom všeobecného záujmu (rozsudok z 22. novembra 2018, Sofina a i., C-575/17, EU:C:2018:943, bod 46 a citovaná judikatúra).

25      Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že diskriminácia môže vyplývať aj z uplatnenia rovnakého pravidla na odlišné situácie (rozsudok zo 6. decembra 2007, Columbus Container Services, C-298/05, EU:C:2007:754, bod 41 a citovaná judikatúra).

26      Napokon treba pripomenúť, že na účely preukázania existencie diskriminácie sa porovnateľnosť cezhraničnej situácie s vnútroštátnou situáciou v členskom štáte musí skúmať s prihliadnutím na cieľ, ktorý sledujú predmetné vnútroštátne ustanovenia [rozsudok z 26. februára 2019, X (Sprostredkovateľské spoločnosti so sídlom v tretích krajinách), C-135/17, EU:C:2019:136, bod 64 a citovaná judikatúra].

27      V prejednávanej veci Société Générale tvrdí, že daň stanovená v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012 zavádza diskrimináciu medzi rezidentmi a nerezidentmi, ako aj obmedzenia voľného pohybu kapitálu.

28      Táto spoločnosť tvrdí, že toto ustanovenie zaobchádza rovnakým spôsobom s osobami rezidentami a nerezidentami povinnými platiť túto daň, pričom ich situácia je rozdielna, a pre zdaniteľné osoby nerezidentov robí investície do finančných derivátov, ktorých podkladom je cenný papier vydaný spoločnosťou so sídlom v Taliansku, menej výhodné ako investovanie do finančných derivátov, ktorých podkladový cenný papier pochádza z iného štátu. Z toho vyplýva prekážka prístupu týchto derivátov na trh, keďže s uplatňovaním uvedenej dane sú spojené administratívne a vykazovacie povinnosti, ktoré sa pripájajú k povinnostiam stanoveným v štátoch, ktorých sú finančné subjekty a prípadný sprostredkovateľ rezidentmi.

29      V tejto súvislosti treba uviesť, že z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že daň stanovená v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012 sa týka finančných transakcií súvisiacich s finančnými derivátmi, ktoré majú väzbu na Taliansko. Táto daň je splatná bez ohľadu na miesto uzatvorenia transakcie alebo štát, ktorého sú strany tejto transakcie a prípadný sprostredkovateľ rezidentmi, takže subjekty rezidenti a nerezidenti podliehajú rovnakému režimu zdanenia.

30      Osobitne, táto daň sa uplatňuje rovnaký spôsobom na finančné subjekty rezidentov a nerezidentov, ako aj na transakcie uzavreté v štáte zdanenia alebo v inom štáte. Uvedená daň sa totiž mení nie v závislosti od miesta uzatvárania transakcií alebo štátu, ktorého sú strany a prípadný sprostredkovateľ rezidentmi, ale v závislosti od hodnoty týchto plnení a druhu predmetného nástroja. Zdá sa teda, že s transakciami uskutočnenými vo vnútroštátnom rámci sa z daňového hľadiska zaobchádza rovnako ako s podobnými transakciami s cezhraničným charakterom a že nemožno konštatovať existenciu rozdielneho zaobchádzania so situáciami subjektov rezidentov a nerezidentov.

31      Pokiaľ ide o porovnateľnosť situácií, vnútroštátny súd uvádza, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej sleduje cieľ zabezpečiť príspevok na verejné výdavky zo strany subjektov, ktoré vykonávajú finančné transakcie týkajúce sa uvedených finančných nástrojov. Vzhľadom na tento cieľ sa však na rozdiel od toho, čo tvrdí Société Générale, subjekty rezidenti a nerezidenti zúčastňujúce sa na transakciách týkajúcich sa finančných derivátov, ktorých podkladom je cenný papier vydaný v Taliansku a ktoré podliehajú dani na základe uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy, nachádzajú v porovnateľnej situácii.

32      Naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, vzhľadom na uvedený cieľ finančné deriváty, ktorých podkladové cenné papiere sú upravené talianskym právom a ktoré podliehajú tejto dani, nie sú porovnateľné s finančnými derivátmi, ktorých podkladové cenné papiere nie sú týmto právom upravené, na ktoré sa toto právo nevzťahuje a na ktoré sa uvedená daň neuplatňuje.

33      Z vyššie uvedeného vyplýva, že daň stanovená v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012 zrejme nepredstavuje diskrimináciu zakázanú článkom 65 ods. 3 ZFEÚ.

34      V rozsahu, v akom Société Générale tvrdí, že z rozdielneho zaobchádzania medzi finančnými derivátmi, ktorých podkladové cenné papiere sú upravené talianskym právom, a finančnými derivátmi, ktorých podkladové cenné papiere nie sú upravené týmto právom, vyplýva, že investícia do prvých z nich sa stáva menej výhodnou, treba pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že na jednej strane pri neexistencii harmonizácie na úrovni Európskej únie nevýhody, ktoré môžu vyplývať z paralelného výkonu daňových právomocí rôznych členských štátov, nepredstavujú v prípade, že takýto výkon nie je diskriminačný, obmedzenia slobôd pohybu a že na druhej strane členské štáty nemajú povinnosť prispôsobiť svoj vlastný daňový systém rôznym daňovým systémom iných členských štátov [rozsudok z 26. mája 2016, NN (L) International, C-48/15, EU:C:2016:356, bod 47 a citovaná judikatúra].

35      Konkrétne voľný pohyb kapitálu nemôže byť chápaný v tom zmysle, že členský štát je povinný prispôsobiť svoje daňové právne predpisy v závislosti od predpisov iných členských štátov, aby za každých okolností zaručil také zdanenie, pri ktorom sa odstraňujú všetky rozdiely vyplývajúce z vnútroštátnych daňových úprav, keďže rozhodnutia, ktoré daňovník urobí v súvislosti s investovaním v inom členskom štáte, môžu byť pre tohto daňovníka v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné či nevýhodné (rozsudok z 30. januára 2020, Köln-Aktienfonds Deka, C-156/17, EU:C:2020:51, bod 72).

36      Za týchto podmienok, ako vo svojich písomných pripomienkach tvrdia talianska vláda a Európska komisia, daň stanovená v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012 nemožno považovať za obmedzenie voľného pohybu kapitálu.

37      Pokiaľ ide o existenciu vykazovacích a administratívnych povinností spojených so zaplatením tejto dane, treba konštatovať, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd nerozvinul tento aspekt a najmä nevysvetlil, o aké povinnosti ide, ani neuviedol ustanovenia uplatniteľné v tejto oblasti. V každom prípade, ako uviedol generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, z tohto návrhu nevyplýva žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné predpokladať, že povinnosti uložené subjektom nerezidentom sú odlišné od povinností uložených rezidentom ani že by tieto povinnosti prekračovali to, čo je nevyhnutné na vymáhanie dane stanovenej v článku 1 ods. 492 zákona č. 228/2012.

38      Pokiaľ ide o tento posledný uvedený prípad, Súdny dvor rozhodol, že potreba zabezpečiť účinné vymáhanie dane predstavuje legitímny cieľ, ktorý môže odôvodniť obmedzenie základných slobôd. Členský štát tak môže uplatniť opatrenia, ktoré umožňujú jasne a presne overiť sumu dlžnej dane, avšak za predpokladu, že tieto opatrenia sú vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nejdú nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. mája 1997, Futura Participations a Singer, C-250/95, EU:C:1997:239, bod 31, a z 22. novembra 2018, Sofina a i., C-575/17, EU:C:2018:943, bod 67). Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby na tento účel vykonal potrebné overenia.

39      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá ukladá daň na finančné transakcie týkajúce sa finančných derivátov, ktorú znášajú strany transakcie, bez ohľadu na miesto, kde bola transakcia uzavretá, alebo štát, ktorého sú tieto zmluvné strany a prípadný sprostredkovateľ zúčastnený na tejto transakcii rezidentmi, pokiaľ podkladovým cenným papierom týchto nástrojov je cenný papier vydaný spoločnosťou so sídlom v tomto členskom štáte. Administratívne a vykazovacie povinnosti spojené s touto daňou, ktoré majú subjekty nerezidenti, však nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na výber uvedenej dane.

 O trovách

40      Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá ukladá daň na finančné transakcie týkajúce sa finančných derivátov, ktorú znášajú strany transakcie, bez ohľadu na miesto, kde bola transakcia uzavretá, alebo štát, ktorého sú tieto zmluvné strany a prípadný sprostredkovateľ zúčastnený na tejto transakcii rezidentmi, pokiaľ podkladovým cenným papierom týchto nástrojov je cenný papier vydaný spoločnosťou so sídlom v tomto členskom štáte. Administratívne a vykazovacie povinnosti spojené s touto daňou, ktoré majú subjekty nerezidenti, však nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na výber uvedenej dane.

Podpisy

*      Jazyk konania: taliančina.